na Blog.cz

Krásnu sobotu, moje krásne. Ja sa musím učiť nemčinu a chcem si upratať v skrini, ale tak, prv blogík :) Dnes vám sem dávam ďalšiu časť môjho dielka. Snáď poteší, nič strašne dlhé, či?? :D

Vonku je peklo, ale predsa len myslím aj na vás :-) Pred dávnejšou chvíľou som prišla domov. Bola som ráno na odbery a potom som mala nakupovaciu mániu :D Teraz oddychujem a som celá nadšená, že u nás doma je príjemný chládok. Veď som na ceste domov myslela, že sa zosypem na chodník. Dnes u doktorky sa jedna baba vykotila. Normálne som ju ľutovala, viem aké nepríjemné to je... Tak poniektorí si užite riadietľské voľno a tí ostatní sa tešte, že zajtra je voľno :) Dúfam, že nová časť poviedky poteší :) Je to síce "dlhšia" časť, tak ma prosím neukameňujte :P P.S. Najradšej by som sa obliala studenou vodou, pee...

Čo by som bez vás robila?! ♥

Zobudila som sa do tmavej izby. Vonku sa práve stmievalo. Ako naposledy, no vtedy sa to skončilo strašne.

Trešťalo mi v hlave. Cítila som sa ako tesne pred smrťou. S úplnou námahou som otvorila oči.

Chvíľu som všetko videla veľmi zamazane, no potom sa mi zrak začal vyjasňovať.

Okolo mňa boli všade žltobiele steny, z ktorých sa už farba odlupovala. Potočila som hlavu a ticho zjajkla. Mojou hlavou preblesla strašná bolesť. Vedľa seba som mala malý biely stolík a o trocha ďalej bola ďalšia posteľ pokrytá modrým igelitom. Spoznala som, že som zjavne na Slovensku. Takto v Rakúsku nevyzeralo. Bola som tu sama.

V miernom ľaku som potiahla pravou rukou a pocítila som bolesť, v ruke som mala zapichnutú ihlu, do ktorej prúdila infúzia.

Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla. Zavrela som oči a snažila som si niečo pripomenúť. Kto som? Ako som sa sem dostala? Čo sa stalo? Na moje otázky som si pomaly začala dávať odpovede.

"Som Liana Worner, som v nemocnici a mala som nehodu," šeptala so vystrašene. Nehoda!

Krajina sa mihotala za sklami nášho čierneho BMW. Ticho som si vzdychla. Chcela som tam už byť. Chcela som začať žiť odznova. Tešila som sa na toto nové dobrodružstvo ...

Pozrela som sa na maminu srdcovú tvár. Hnedé láskavé oči, aké majú len mamy, sa na mňa s láskou dívali.

"Bude to ešte dlho trvať?" Nechcela som jej klamať a ani som nemusela. Moja mama a ja sme boli ako najlepšie priateľky.

"Ale, zlato, nie si predsa malá. Nepýtaj sa stále, kedy tam budeme. Ešte to bude trvať, aspoň tri hodiny minimálne," povedala mi a usmiala sa na mňa. Vedela som, že sa teší tak veľmi, ako sa teším aj ja.

Vybrala som si z batoha denník. Čistý, prázdny ako môj nový život. Pozerala som na obal. Vybrala som si rakúske Alpy. Ako znak toho, že na Rakúsko nikdy nezabudnem. Otvorila som ho a pozrela som na prázdne strany. Dostala som obrovské nutkanie začať písať. Preto som odniekiaľ vyčarovala pero a pustila sa do toho.

Rozmýšľam ako začať, ale aj tak zo mňa výjde iba akási omáčka. Och, takže ako som vám spomínala, mám dielko, ktoré je aj na mamtalent.sk, ale v pravidlách je, že ho môžem šíriť aj na blogu a internete a to mi dáva možnosť prdávať aj sem toto dielo. Je to už dávno, čo som pridávala moju tvorbu na blogu, boli to Skrížené cesty, ak si ešte pamätáte a myslím si, že niektorým skvelým človiečikom sa to páčilo. To znamenáááá...že dúfam, že aj toto budete verne čítať :D O.K. nenútim nikoho, ani si nerobím veľké nádeje, kto bude chcieť, ten to môže čítať. Čím väčšiu reklamu si robím, tým lepšie, či?? :D :D Ani neviem, čo mám ešte kecať, len dúfam, že sa vám to bude páčiť, ešte neviem ako vám to bude "sekať" keďže je to dosť dlhé, ale nejako to spravím :) Budem pridávať v pondelok, stredu a piatok, ale niekedy možno vynechám nejakú časť a vy sa tiež určite potešíte, že nemusíte čítať a komentovať dlhý članok, však?? :D Tak to bude asi všetko, prvá časť bude čoskoro, asi podľa ohlasov, ale aj tak to tu bude čoskoro ;)