na Blog.cz

Baby moje zlaté, dlho som tu nebola, ale snáď vám to vynahradí foto "Chucka Bassa" :) A hneď začnem takou zaujímavou tématikou. Bad guys. Že ktorej bábenke by sa to nepáčilo?? :D Ja takéto týpky mám veľmi v obľube. Filmy, seriály, knihy...V živote ani tak veľmi nie. V realite nehľadám zlého upíra, ale milujúceho chalana :) Ale to zasa odbočujem od témy. Pointou témy je, že ja si vždy vyberiem takéto chalana, ktorý nemá šancu. Viď TVD. Milujem Damona a aj tak od začiatku mi je jasné, že Elenine srdce získal Stefan. A takisto v mojej novej telenovele na Dome. Krásni, mladí, skazení (že prečo mi tak preskakuje?? je jasné, že z tých telenoviel, ja to viem :D). Tam ide o jednu babenku a tú chce "zlý" a "dobrý", a mne sa ľúbi ten arogantný, drzý, sebecký zvrhlík, ktorý má v skutočnosti dobré srdce...Ach...A ani si neviete v akej depresii som včera bola, keď som si pozrela originál telenovelu na YT. Pravdaže poslednú časť som len videla. (Rula som). A môj hrdina zomrie. On sa zo smútku predávkuje. Kriste, jeho je zábiť málo :D (trpká irónia :D :P). A nakoniec si srdce získa ten druhý.

♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥

♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥

Jasnéé. A viete ešte čo je najlepšie?? Že ja tie hlavné hrdinky, bábenky, z duše nenávidím :D Normláne mi prídu ako totálne kravy. Nevedia si vybrať, štrajkujú, trápia oboch a ešte sa tvária ako obete. A nakoniec si aj tak vyberú to nesprávneho. Ona sa mala predávkovať, nie on!! Doriti, akosi to začínam prežívať však?? Mňa by ste teda nechceli vidieť, keď sledujeme tie seriály alebo telenovely :D Ja kričím, nadávam, vzdychám :D Čo už, som romantická, spisovateľská duša, ktorá miluje toho nepsrávneho. Ale ja tomu nerozumiem. Niekedy ani nejde o to, že ten "môj" je zlý, niekedy je aj dobrý aj neviem aký, ale tá rula si vždy vyberie toho druhého. Nevravím, niekedy to výjde, ale percentuálne je to 80% k 20%. A toto všetko mi pripomína, že za okamžik mi ide Sultán. A aj tam mi zabili môjho obľúbenca Lea!! Ja to neznášam, ale aj tak to kukám...A nesmejte sa mi, že som ako stará babka na dôchodku :D Mne to proste k životu patrí. Prídem zo školy a na hoďku sa vyparím zo svojho života a zjapem na debilné ruly v telke :D Každý má predsa niečo...A viete čo?? Jedným sa stále utešujem. Keď tie kozy, nechcú toho môjho, tak ostane mne :D Škoda len, že teraz sa budem dívať na tú telenovelu ďalších 120 častí, budem sa rozplývať a potom bum, šak on zomrie!! Dočerta, prečo rada čítam v knihách poslednú stranu??? A prečo v telenovelách rada vidím poslednú časť?? A prečo zabili môj favorita?? Síce, možno ani môj spôsob riešenie zápletok by sa všetkým nepáčil...Tak, tak, nedá sa vyhovieť všetkým...

P.S. (21:17) Na jedno som zabudla. Dnes som akurát videla fotky hlavnej hrdinky Mladí, krásni, zkazení a toho môjho "zabitého" tiež z tej telenovely. A oni sú zjavne spolu v realite! To je na tom tiež sranda. Tak ako Ian a Nina. Začína to celé byť divné, či sa len ozýva moja domýšľavosť a paranoja?? :D :)

Ahojte, tento krát nemienim kecať o mojom živote, aj keď, je to aj môj život to všetko... Takže, neviem koľkí z vás sa dívate na Farmu, možno nikto, ale verím, že všetci viete o čo tam ide a čo to vlastne za šou je. Popravde, neviem prečo sa na to dívam, keď len pri televízii nadávam, kričím a rozčuľujem sa, ale nedám si rady, musím. Možno je to tým, že ich život mi pripomína ten môj, medziľudské vzťahy, moju triedu. Všade je to rovnaké. Taký Roland, včera vypadol a pritom, zaslúžil si aj vyhrať. Neintrigoval, nikomu nenadával, bol ticho a nechal si srať na hlavu. Jemu nešlo o hádky, jemu šlo o peniaze pre svoje deti, a aj tak som vedela, že nemá šancu. Štyrikrát bol v duely, raz už musel odísť a je jedno či teraz alebo by sa to stalo o mesiac. Namiesto neho tam ostala tá sviňa Adam. Má 23 rokov v živote zažil hovno a správa sa, akoby požral všetku múdrosť sveta, všetko videl všade bol. Len to nadáva, vyvyšuje sa nad ostatných a ukazuje svojho...oného. Tvári sa ako kamarát a v mihu ti zabodne do chrbta nôž. Tak hovoril o Nikolke ako o svojej láske a potom sa tam ondil s Evou. Nechápem, ako sa môžu všetci vyhovárať na alkohol. Preboha, sú to dospelí ľudia za svoje činy musia niesť následky. Nie len tak, bolo nejak bude. Nerozumiem ani Gabike. Doma má deti a v telke sa správa ako posledná štetka. Monika je svojím spôsobom obeť, lebo povie čo si myslí a áno, intriguje, ale chodiť celú noc jej k posteli hovoriť že je píp a dať jej odseknuté hlavy husí nad posteľ?? A ešte sa na tom zabávať?? To je úroveň dospelých ľudí?? Veď aj tá Lucia, doma má deti a toho svojho Jožka a správa sa ako. Jednoducho, tam slabší nevyhrá a ani ten dobrý. Viď Juraj a Roland. Juraj povedal všetko tak ako to bolo. On jediný povedal o Adamovi skutočnú pravdu a hneď aj šiel domov.

Mnoho ľudí začalo na Markízu nadávať, keď prišli tí štyria noví na Farmu, ale bolo to treba. Takí Adam a Tomáš sa už videli na tróne víťazov, akoby tá farma bola ich alebo čo. A vraj najviac robia! Človeku, ktorému záleží na tých zvieratách to predsa nebude dokolečka omieľať, nie?? A ešte aby som nezabudla, keď Adam odmietol tých 5 000 eur a mal ich rozdeliť medzi ostatných, prečo to nepodelil spravodlivo?? Prečo Rolandovi, ktorí má tri deti a tie peniaze potom hneď poslal domov dal len 600 eur a sebe, ktorý má život pred sebou a nemusí sa o nikoho starať dal 800 eur?? Kde je tá dobrota, alebo aspoň tá spravodlivosť?? A všetci ho uctievajú?? Ak to vyhrá Adam, Eva alebo Lucia, naseriem sa ako dlho nie. To je ako v našej triede. Slabí môžu ísť do riti lebo sú nulami, tí čo povedia čo si myslia sa nakoniec stanú vyhnancami a štvancami a tí, čo sa robia najlepšími a sú pritom najväčšie špiny získajú všetko. A ešte sa nájdu takí, ktorí sa budú tým silným sviniam pchať do riti, len aby sa im ušlo aspoň z tých odrobiniek. Ako na Farme Evička. Pred niekoľkými týždňami plakala ako o život, že ako ju tam týrajú ako sa k nej správajú a hups, teraz je s nimi a je ešte väčšia špina ako boli oni k nej. V tomto momente by som výhru asi dopriala Ľudke, robí, záleží jej na farme, je úprimná a veci berie z dvoch strán nielen z jednej. Neviem, proste prvú farmu som si užívala, boli tam ľudia, ktorích som nemusela, ale aspoň neboli až takéto intrigánske svine. Prečo sa to tak zmenilo?? Neviem, tamtí si to užívali, pekne spolu, nikto nebol vyhnancom. A títo teraz?? Zabíjajú sa medzi sebou a nie aby držali pospolu. Neviem, koľkí z vás prídu až sem, koľkí so mnou budú súhlasiť alebo koľkí majú aspoň šajnu o čom hovorím, ale nevadí. Jednoducho som to znova raz potrebovala dostať zo seba von. Nedokážem sa odosobniť, stále cítim akúsi krivdu, pretože Farma nie je len šou, to je reálny život...

Pamätáte si ešte ako bola tá téma týždňa - Zrkadlo?? Vtedy napísala Yumi na blog článok na túto tému a ja som pod perexom zanechala komentár. Až o pár dní neskôr som sa nad tým zamyslela. Neklamala som, no pre mňa to už bola taká samozrejmosť, že som sa nad tým nezamýšľala. Proste som napísala, že ja keď sa ráno pred odchodom do školy dívam do zrkadla, tak na dennom poriadku si poviem "vyzerám jak čistý debil" a s tým dochádzam. Ja viem, mali by sme sa milovať sami seba, svoje telo, svoju dušu, svoje ja, ale ja neviem, proste keď sa pred to zrkadlo postavím, vidím sa od hlavy po špičky nôh a vidím tam debila. Niekedy si poviem, hm, dnes som sa dobre nahodila, ale nik mi to nepovie, nik ani očkom o mňa nezavadí...Proste vidím sa taká ako si myslím, že ma vnímajú ostatní...A vlastne nie, aj keď mi niekto "raz za uhorský rok" povie, že vyzerám dobre, na ďalšie ráno som "znova debil."

Prečo?? Ja neviem. Pripadám si ako ten najnedokonalejší človek na svete. Vravím si, som nízka, pribratá, s okuliarmi, nehorázne neposlušnými vlasmi a desným úsmevom. Proste nedokážem sama seba milovať aj keď zdravý rozum mi hovorí, že som vcelku pekná a som najmä ZDRAVÁ!!! Tento svet je jednoducho už natoľko "prekrášlený" zlatom, ktoré sa IBA na prvý pohľad bliští, že si nedokážem povedať "Milujem sa." A aj keď Nový rok bol dávno-predávno dám si novoročné predsavzatie, každé ráno, keď budem stáť pre zrkadlom, budem s "debilom" bojovať a vravieť si "Som pekná, som krásna, som prekrásna..."

To čo ste si teraz prečítali je úryvok z môjho diela Spadni, aby si lietal. A viete ako to súvisí s článkom?? Adminka tohto blogu totiž miluje box. Ženský box. Neviem kedy sa to začalo, asi keď som pozerala telenovelu Rany z Lásky (Sos mi vida) a hlavná hrdinka Monita (Natália Oreiro) bola boxerkou. Prežívala som každý jeden zápas s ňou :) A doteraz rada používam metafory o boxe. Páči sa mi tá sila, tá viera v seba, v svoje telo, keď vstupujete do ringu. Tá bojovnsoť, že aj keď ležíte na zemi opäť a znova sa postavíte a bojujete. Je to ako život...Preto sa mi tento šport páči. Možno je to brutálne a poškodzujete seba samého, jasné, ani mne sa nepáči box mužov kde si vyboxujú obličky, ale damský box a najčastejšie vo filmoch je vyzobrazovaný presne tak, ako by mal vyzerať. Je to fér hra, súperku nechcete zabiť, chcete len vyhrať. Padáte a vstávate, žijete...Prečo vlastne píšem tento článok?? Včera som totiž videla (úžasný) film Millon Dollar Baby a verte či nie, aj som plakala (a to ja nezvyknem pri fimoch revať), na druhú stranu som však aj držala palce hlavnej hrdinke-boxerke a pri každom údere som bojovala s ňou v mysli. Tak veľmi vám odporúčam tento film, má vysoké hodnotenie a ja som si ho stiahla kvôli týmto hodnoteniam, ale najmä kvôli mojej láske k boxu (aj keď ho v živote neprevodzujem, no pri niektorých osobách mám chuť s tým začať ;)). Nesklamal. Nebol to gýč, bolo to akčné, ale aj dojímavé, najmä posledná polhodina filmu, práve v tej časti som najviac plakala. Nepoviem vám, čo sa stalo, ale otriaslo to so mnou. A to je dobré, lebo človek sa nad takýmito filmami zamyslí a nezabudne na ne po niekoľko desaťročí. A viete aká bude celá pointa tohto článku?? Aby sme bojovali ako v ringu za každých okolností. Medzi ľuďmi, ktorých nemusíme, v škole... Aby sme bojovali bojovať s únavou, nespravodlivosťou...Vždy je prečo pobiť sa a vždy je prečo vstať a bojovať znova, aj keď nám dochádza kyslík a sila... :)

Dnes, keď som odchádzala zo školy som stretla môjho bývalého učiteľa. Neučil síce priamo mňa, ale učil druhú polovicu triedy, keďže na angličtine sme rozdelení na dve skupiny. Niekedy ma učil aj on, keď chýbala naša učiteľka. Viem, že len ťažko si udržiaval pokoj v triede, často mávali "voľné hodiny" a aj učil ako učil. Je to školníkov syn a je trochu postihnutý, keď bol malý prekonal mozgovú obrnu a teraz tak kríva na nohy. Mala som ho celkom rada, aj keď niekedy bol divný, no možno sme si to my baby namýšľali, veď teraz máme akého uchyláka telocvikára *ironicky sa smeje*. No a aby som prešla k pointe, proste s gumovými rukavicami na rukách vysypoval smeti z jednej triedy. Prv som bola prekvapená a vravím si, to musím povedať kamoške, to je teda pikoška a potom som sa tak zarazila. Toto nie je ten správny "drb" a úprimne mi ho prišlo ľúto. Kedysi bol učiteľ, prestal učiť a neviem či dobrovoľne či nie, keď sa rodičia sťažovali, ale aj tak. Po tých štyroch alebo koľkých rokoch sa stal upratovačom na tej istej škole. Preto ho nevnímam ako nicku, predsa aj moja mama bola nejakú dobu upratovačka a ani ja, ani ona sa za to nehanbíme, práca ako každá iná a peniaze predsa nesmrdia...Nemá sa začo hanbiť, len mi to také prišlo, kedysi bol učiteť a teraz upratuje za tými istými deťmi. A tak som si dnes uvedomila, že:

♣♣♣♣♣♣♣♣♣♣♣♣♣♣♣♣♣♣♣♣♣♣♣♣♣♣♣♣♣♣♣♣♣♣♣♣♣♣♣♣♣♣♣♣♣♣♣♣♣♣♣♣♣♣♣♣

Hovorila som vám to už?? Moja posadnutosť hrami :D A nie tak všetkými, best sú Mafia a Mafia 2. Pre tie by som aj vraždila :) Je pravda, že ako baba je to na mňa dosť divné, keď som v triede od spolužiaka zháňala Mafia 2, lebo sa mi nechcelo sťahovať, tak v očiach báb som klesla v očiach chalanov zasa postúpila :) Veď ako som už stokrát spomínala, ako dieťa som vyzerala ako chalan a ešte som aj také šidlo bola, tak mi to asi ostalo :D Teraz však niečo iné, keď som raz blúdila po youtube a hľadala som nejaké videjká z "Mafky" tak som narazila na M4rtyho. Chalana z Česka, ktorý hrá hry a pritom ich vtipne komentuje...Cez zimné prázky som vždy pri jeho videách jedla :D A úplne som sa šúľala od smiechu. Je to najmä o tom, že mu to nie vždy ide, ako ostatným Lets playerom, často ho zabijú ako mňa, preto je mi taký sympatický a nielen to. Keď v hre niečo hrám a niečo si pomyslím, niečo si všimnem, viem že to aj M4rty okomentuje, aj keď oostatní sa nad tým ani nepozastavia. Bolo mi fakt ľúto, keď skončil, ale viete čo?? Osvietilo ho a spravil si na YT nový kanál :) A už som videla tých pár videí čo pridal a smiala som sa ako vždy. Starý dobrý M4rty len pod iným menom. Kanál. Je však pravda, že nemusím nadávanie, som jeho totálny odporca, ale zvykla som si. Keď sme boli so sesterkou mladšie hovorili sme, že ideálny chalan nie je, taký čo nepije, nefajčí, nenadáva, na dnešnú dobu by to bolo fakt príliš pekné. Ináč, s M4rtym máme jednu spoločnú vec, obaja radi jeme na počítači :D Minule ma strašne mama sprdla, že div tanier s obedom nemám položený na klávesnici notebooku :D Super je, keď mám niečo čo ostatní až tak nepoznajú. Ako teraz vy, určite budete musieť vypotiť veľa síl, kým vymyslíte koment k tomuto článku :D To je však super. Keď si na videá spomeniem, tajomne sa usmejem a vôkol mňa môžu len zďaleka tipovať nad čím premýšľam. To zbožňujem, a nie je to len o M4rtyho videách, ale aj o blogu, hudbe, filmoch, knihách, niečo čo môžem vedieť len ja. Mafia patrí k týmto veciam. Mám niečo čo ostatné baby nie, chuť a silu strieľať svine :D :D. Myslíte si, že som sa zbláznila?? Možno, ja som vám totiž nikdy nehovorila, že blázon nie som :D :)

Písal sa rok 2010 pieseň hore uvedenú som pridala na tento blog. 3. január - to bol ten deň. A po viac ako dvoch rokoch sa k tomu vraciam. Nie priamo k tejto piesni, ale k jej myšlienke a samotnému názvu. Vidíte ten obrázok pod pesničkou?? Koľkokrát to tak v živote je?? Že sme totálne na sračky a aj napriek tomu sa tvárime, akoby sme objavili Ameriku?? K tomu sa mi viaže moja osobná spomienka. Bola som decko a na škole som ešte len s angličtinou začínala. Na hodine sme sa učili tie blablabla vrázy typu What´s your name? A pravdaže otázka How are you? nemohla chýbať a jej známe odpoveď I am fine, thanks. A tak sme si to s učiteľkiou trénovali a v momente ticha moja ruka vystrelila nahor. Učiteľka ma vyzvala a ja som sa jej spýtala, či na túto otázku existuje aj iná odpoveď. Záporná napríklad. Zatvárila sa zmätene a vysvetlila mi, že takto sa to nepoužíva. To je proste fráza, je jedno ako sa cítite vždy musíte povedať, že sa máte dobre. No nie, nemusíte, ale tak sa to robí. Vraj, keď ona bola v Anglicku všetci to hovorili takto, nikto nepovedal, že sa má zle. A potom sa ľudia čudujú, že nehovoríme o svojich pocitoch o tom ako sa cítime.

To bol taký medzník (zaujímavý, keď sa človek zamyslí) a teraz ku mne. Posledné tri dni som som sa mala "zle". Prišla na mňa strašná nádcha, slzili mi oči a od lekárky som vyfasovala antibiotiká. Pokúšala som sa pozerať filmy, ale väčšinu času som si len utierala oči. A vtedy som pochopila, že ani ležať neustále v posteli nie je med lízať. Bože, keby mi niekto pred mesiacom povedal, že budem môcť tri dni ležať v posteli, tak by som bola nadšená - opak je pravdou. Znenávidela som svoju posteľ. Teraz je to okay, už mi je lepšie, čo však nie je dobré je škola. Strašne veľa nových tém. Najhoršia je tá biológia. 4 nové témy a ak v utorok nepôjdem odpovedať čakajú ma strašné látky a z tých ja určite nechcem ísť odpovedať. Na polroku je toto najhoršie, keď sa prehupnete do druhého polroku a ostanete s holým zadkom. Žiadne známky, ktoré by vás chránili, nič. A taká fajn novinka, na vysvedčení budú samé jednotky. Neviem čo sa tej matikárke stalo, ale je mi to jedno :) Tak sa majte, zas niekedy. Už by aj dess trebalo zmeniť, achjaj a ešte to učenie. Tak na toto sa nedá odpovedať I am fine, thanks. Aj keď by som veľmi chcela :)

☼☼☼☼☼☼☼☼☼☼☼☼☼☼☼☼☼☼☼☼☼☼☼☼☼☼☼☼☼☼☼☼☼☼☼☼☼☼☼

Trošku som vám skomolila skutočný názov, ktorým je mamtalent.sk ... Už dávnejšie som o tom portáli počula a až teraz som sa rozhodla svoje dielo zverejniť. Prv som to ešte kontrolovala, moja triedna-slovenčinárka mi poopravovala chyby a štylistiku, no najmä tie hnusné čiarky, ktoré mi vôbec nejdú :D :D A som za to veľmi vďačná, pretože ako som tam čítala, oni najviac sprdnú takých, čo majú zle gramatiku a čiarky :D :D

Netuším či mám šancu, či to niekto ohodnotí, prečíta a okomentuje. Bože, tam je toľko talentovaných spisovateľov, až ma mrazí. Píšem to sem, pretože sa chcem podeliť s týmto mojím úspechoma zároveň vám povedať, že ak chcete moje dielko čítať, môžte tam. Viem, že niektorí z vás mali radi moju poviedku Skrížené cesty a chceli niečo nové a toto je niečo nové, moja kniha. Dám vám sem link. Na tej stránke môžte čítať, hodnotiť, komentovať, prečítať si kapitoly mojej knižky, ale musíte sa zaregistrovať, čiže ako chcete. Ak máte záujem a chcete tak tento link ak chcete pridávať neičo svoje tak tento link a ak chcete čítať moje dielka, tak buď pôjdete do Deti a mládež (kategória) a sú tam tri diely diela Spadni, aby si lietal alebo si tento názov dajte do vyhladavača. Keď nemáte registráciu ukáže vám to len malinkatú časť (úryvok)... Takže, asi tak. Myslím, že je to super krok vpred pre mňa a môj sen a či mám talent?? To musia posúdiť iní :)

A ešte aby som nezabudla, už dlho vám sem chcem dať jedno brutál video. Sú na ňom chalani zo Segmentu ako tancujú na pesničku od LMFAO - I am sexy and I know it - nenávidím tu skladbu a hlavne ten klip ako tam ten vlasatý nadhadzuje s tým...oným. ALE odkedy som videla toto super-brutál-vtipné video tak tú pesničku milujem :D :D Vždy keď ju počujem tak si na toto video spomeniem a začnem sa smiať :D Tak sa smejte so mnou :D Alebo na nich ak chcete :D

To hore je trápny vtip, ktorý teraz koluje na Facebooku. Prečo ho sem dávam, keď je trápny?? Lebo som musela nejako začať túto tému. Už pár dní počúvame stále o Havlovi. Je pravda, že u nás na Slovensku podstatne menej. V Česku ho stále oplakávajú a majú trojdňový štátny smútok, kým my sme sa s tým nejako zmierili a máme štátny sviatok len jeden deň. Bol posledným prezidentom aj nášho štátu, ale bol aj prezidentom už samotného Česka, čiže to sa potom ani tak nečudujem, že za ním tak Češi smútia.

Nechcem povedať, že mne bol a je ukradnutý, znie to kruto, ale nemala som k nemu nijaké extra veľký vzťah. Nenarodila som sa v Československu, nebol mojím prezidentom v podstate ho nepoznám, no záleží mi na ňom v tom zmysle, že bol súčasťou niečoho tak úžasného ako naše dve spojené krajiny. Česko-Slovensko.

Dodnes netuším čo sa tým politikom honilo hlavou, keď sme sa oddelili. Možno, možno mali všetci potrebu vyletieť z hniezda a kráčať vlastnou cestou, ale vari nám nebolo lepšie, keď sme boli spolu?? Mali by sme väčšiu rozlohu, 15 mil. obyvateľov, hospodárstvo, my by sme sa podelili s Tatrami a vy s Prahou. Veď aj tak, viac ako polovica Slovákov študuje v Prahe či Brne. České skupiny majú turné po Slovensku, slovenské skupiny po Česko. Tvorímespoločné projekty : "Česko-Slovensko má talent" alebo "Česko-Slovenská Superstar." Aj tie naše jazyky sú si strašne podobné, len mäkčene dávame na iné miesta. Jediné čo máme odilišné je vláta a mena. Vlády sa úprimne vzdám. Priznajme si to, politici sú svine, ktoré hrabú len pre seba, kašlú na obyčajných ľudí a len viac a viac zadĺžujú naše krajiny. Prezident sa na to len díva a hrábe tiež pre seba. Tak načo nám sú dva parlamenty plné svíň a dvaja imbecilní prezidenti?? Stačil by jeden parlament a jeden prezident. A čo sa meny týka, stokrát radšej budem mať české koruny ako to "skvelé" euro. Veď by bolo krásne kebyže zasa knihy stáli 15-Kčs ako kedysi. Booože a až teraz mi to všetko došlo. O toľko toho sme prišli a Havel bol posledným človekom, ktorý nás s týmto obdobím spájal. Boli sme bratia a vždy budeme, tak prečo sme sa odlúčili?? Teraz už nemá zmysel plakať nad rozliatým mliekom, neviem aké to vtedy bolo a prečo sa to stalo, no dodnes si myslím, že minulosť bola lepšia ako táto prítomnosť. Boli vojny, no život bol jednoduchší, táto pokročilá doba nás vedie vpred...do záhuby... R.I.P. Václav Havel.

Že to nenávidíte tak ako ja?? A najčastejšie sa to stáva keď to video pochádza z Ameriky... Ale nie o tom bude tento článok a vlastne trošku aj áno. Myslela som si, že sa tak skoro neukážem zas na blogu, ale som stále doma a našla som niečo s čím sa proste musím podeliť s vami, aby to video uzrel celý svet. A preto aj keď ste z Ameriky, Európy, Afriky či Narnie mali by ste toto video dole vidieť, pretože potom dokážeme všetci spolu zmeniť svet.

A preto ja chcem v živote písať, lebo niekedy nie skutkami, ale slovami dokážeme náš život a svet zmeniť...

Tokio Hotel - An deiner Seite

"Som tu keď chceš, rozhliadni sa, potom ma uvidíš. Je jedno kde si, keď ma chytíš, potom ťa budem držať." Možno známe možno nie, pre mňa až príliš. Je to refrén z piesne "hore uvedenej" od Tokio Hotel. A prečo táto melancholická chvíľka?? Neviem kde začať, núkajú sa mi do podvedomia, musia, po tom všetkom, čo sa posledný víkend udialo... O mojej mánii so Segmentom viete, teda ak čítate moje "výlevy" viete o čom je reč. Dokonca som v sobotu kvôli nim vyronila pár slzičiek, teraz je to už úúúplne inééé...!

Myslím, že to bolo v sobotu, keď jeden ujko na oficiálnu stránku Segmentu na FB *kde som bola každých 5 minút* napísal, že sa Segment podobá na Tokio Hotel. To ale bola diskutia, všetci sa hnevali atď. Brala som to, no prekvapilo ma to. Čim sa dopekla, podobajú?? V nedeľu som bola ako na tŕňoch. Prišla tá chvíľa, a Segment vyšli na javisko. Zvolili si pieseň The Universe, čím ma dosť nahnevali, lebo je to práve tá pesnička, ktorú od nich najmenej musím. Keď TH na koncerte nezaspievali moju naj-skladbu, hnevala som sa, no na ďalší deň ma to prešlo, ale keď Segment nezahrali mou naj-Destiny, tak som sa riadne nas*ala. A nielen to, ale nebolo to ono, bol z toho chaos, Chris neviem či tou trémou alebo čím, ale znel strašne falošne a k tomu všetkému, ešte aj ten Jaro Slávik. Som sviňa, no v niečom s ním súhlasím. Chalani by mali dávať veľký dôraz na texty a pesničky, nie na hudbu, vizuálnu podstatu, ale na ich vlastnú tvorbu. To čo ma zabilo bolo jeho "môžte byť česko-slovenskí Tokio hotel, no nezmierte sa s tým, byť Tokio Hotelom, buďte novým Kabátom"... Ani nehovorím, čo to bol za piskot a ako sa chalani tvárili. Mala som chuť rachnúť s telkou o zem. Veď to nie je urážka. Prečo, ak ich chcel uraziť, použil práve ich?? A ktorý imebcil povie, že Kabát je lepší ako TH? A prečo, v momente, keď sa chalani zo Segmentu začnú obliekať ako kedysi Bill, musia byť hneď ako on?? Preto toľko ľudí TH-kov nenávidelo, lebo boli "iní" ich imidž nebol "normálny", ale ako sa preslávili a teraz, keď sa chalani maľujú, tak je to ok, veď sú ako tí buzeranti z Tokio Hotel. A nie sú!! Jaro chcel tým všetkým povedať, že imidž môže ísť do ri*i, kým muzika bude na ho*no ako to mali TH. Davy ich milovali a teraz nie je po nich ani chýru ani slychu.

No ťažko povedať či si na Segment niekto spomenie, keď sa rozpadnú. Na TH si pamätajú všetci, aj môj otec (!) keď mu spomeniem TH, hneď mu dopne "jaj, to ten de-Bill"... Ale čo oni štyria dokázali. Zmenili úplne hudbu, ľudia bláznili, dali im cenu v Amerike (a nie jednu) a pritom boli Nemci, bolo to po prvý krát a teraz? Nikto si ich neváži, prečo? Veď ich hudba bola dobrá, najmä prvé a druhé CD.. Nezabodovalo u mňa také Schrei, pretože ja hudbu "neprežívam" ale "preciťujem"... Možno aj v tomto spravil Segment včera chybu. Stavili "na prežívanie" kebyže stavia na "precítenie" mohli mať väčšiu šancu. Ja doteraz milujem skladbu An deiner Seite od TH-kov, ktorá mi toľko krát pomohla, keď som bola na s*ačky a Rette Mich ešte stále chcem, aby znela na mojom pohrebe. Lebo ja "cítim" a éru TH som neprežívala, ale "preciťovala" a možno pre to mi to trvalo tak dlho. Všemožnému ma naučili, najmä Bill. Milovala som ich v čase, keď som "duševne dospievala" a v mnohom ma zmenili. Naučili ma, že svet je sviňa, keď som sa hádala s kamarátkami, že nie sú buzeranti, keď som sa hádala so spolužiakmi, že nie sú buzeranti... A aj v dnešnej dobe, keď sa ma niekto spýta " A počúvaš ešte tých buzerantov?" odvetím : "Nie, ale buzeranti určite nie sú." Vždy ich budem chrániť, nadávať tým, čo ich budu neprávom ohovárať a kydať na nich.

A viete prečo ma tá "segment-mánia" prešla?? Darmo to boli sexi halani, ale vo mne ožilo čosi väčšie a silnejšie, put brániť Tokio Hotel. Lebo prirovnanie k nim, nie je urážka, ale podsta. A aj keď ma mnoho ľudí bude nenávidieť, Segment sú skvelí a zbožňovala som ich, ale NIKDY nebudú lepší ako kedysi TH.. NIKDY.. Mama to le potvrdila slovami "Čo je na tom Segmente také super, veď boli slabí." A ja som len pokorou prikývla...

Ahojky, dnes bolo v škole nehorázne fajn, zasmiala som a poriadne, smiala som sa so spolužiakmi, verili by ste tomu? Nadávam na chlapov, ale v skutočnosti si život bez nich nedokážeme predstaviť, nie je tak? :) Deň to bol voľnejší, až na písomku z dejáku pred ktorou ma spolužiak na kolenách prosil, aby som mu dala opísať celú písomku, keďže so mnou sedí v jednej lavici, no mohla som mu odolať?? Veď je to prvý chlap, čo mi kľačal pri nohách a dúfam, že nie posledný :D

A takiež sme mali besedu na tému drogy, musím priznať, veľa z toho čo nám ten pán rozprával, mám v malíčku, nie z vlastných skúseností - ako podotkol jeden chalan, ale zo života. Od iných, síce nie mne známych, možno je to tým, že žijem v meste na východe Slovenska, ktoré má 13 000 obyvateľov, a sme tu dosť "mimo dobu" a drogy sa tu nepredávajú, no síce možno o tom ja neviem, lebo na také miestá nechodím. Každopádne som vám chcela o tejto kampani porozprávať, lebo je to aj o nás, či chceme či nie a každopádne, páči sa mi tá myšlienka hlásať o tom. Na druhú stranu, podľa toho pána som aj ja drogovo závislá, lebo si vezmem Ibalgin keď má bolí hlava alebo brucho, tak akože odtiaľ-potiaľ.

____________________________________________________________________________________

Pravdou je, že to čo viem, mám z jednej knihy, ešte som vám o nej nehovorila, napísala ju Tatiana Melasová a je to vlastne jej životný príbeh, a kniha má názov TOVAR (kliknite a dozviete sa o knihe viac)... Bolo to také hlboké, tak bezprostrené, bez servítky pred ústami, miestami vulgárne, ale taký je život. Nič tak príšerné som ešte nečítala, na druhú stranu, mi to otvorilo oči, lebo len tento raz v živote som sa mohla aspoň trošilinku vcítiť do kože drogovo závislého človeka a aj tak si neviem predstaviť aké to je strášne, keď som to nikdy nezažila. Nezažila, nie na valstnej koži a ani nechcem zažiť no tá kniha bola taká bezprostredná, že na chvíľu som sa stala Melisou, dievčaťom so závislosťou na heroíne a nie len na tom, dievčaťom, ktoré sa stalo handrou, ktoré predávalo svoje telo, kvôli drogám, bez toho aby to ľutovalo. A nie, nemienim to dievča odsudzovať, pretože som prostredníctvom tejto knihy okúsila apsoň fantáziou, aké je to príšerné a ťažké sa vyhrabať z niečoho tak strašného...

Ak by ste chceli niečo zistiť o tej organizácii - pravda o drogách - tak prosím tu je odkaz. A ešte vám pridám jedno video, ktoré ma najviac dostalo ak však chcete vidieť aj iné podobné tu je link ...

____________________________________________________________________________________

♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥

Možno si často vravíme, že my sme strojcom svojho šťastia, no sme smiešni, keď si to myslíme. Nič nedokážeme ovlyvniť, náš život má len jednu cestu, my máme na výber, no to sa nám len zdá, život si už dávno pred naším narodením vybral našu cestu. Je ťažké tomu uveriť, čo??? Ja viem, sme naivní ľudia, ale len naivita nás drží pri živote, že sa niečo zmení, že MY to zmenime. A nie. To všetko som si uvedomila až dnes, s mamou sme boli na nedeľňajšej liturgii v chráme a v jednej chvíli, keď som spievala s ostatnými moju obľúbenú pieseň, som mala zimomriavky na celom tele, proste nerozmýšľala som, nehýbala som sa, žila som a prišla som na to, že niekto tam hore riadi naše životy, v mojom prípade je to Boh. Neviem ako vy, ateisti, no ja som rada kresťanka, mám nádej. Viete, som melancholická, lebo zajtra idem na očné, preventívna, som trápna a všetci my to vravia, panikárim kvôli jednému očnému vyšetreniu, keď na svete je tisíce ľudí, ktorí sú na tom horšie a majú o sto dôvodov viac ako ja, sa báť, ale my ľudia sme takí zraniteľní. A prečo sa vlastne bojím?? Ja ani neviem, začala som na očné chodiť ako dieťa a dioptrie mám teraz také, ako dosť veľké, síce nie sú to popolníky a nie som na tom strašne, veď 4,5 dioptrie nie je až tak veľa, no pre mňe je. Bojím sa, ako každý z nás, a nenávidím ten pocit, keď tam sedím v tom posratom rohu a dívam sa na tvár mojej mamy alebo doktora, taký súcitný, ja viem, aj ja sa vtedy cítim tak úboho, keď chcem a tie písmenká nevidím, keď mám chuť vzdať sa a najradšej šmariť s tými okuliarmi o zem a viac sa už netrápiť. Nikdy sa necítim tak zle ako tam, tak...bezmocne. No aj v tú chvíľu, verím, že ktosi je pri mne, stráži ma a nedopustí, aby som sa bála, a že to ukončí, tú bezmocnosť.

♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥

Rozumiete, však?? Náš život neriadime, ale môžme sa spoliehať na niekoho nad nami, že náš život predsa len nebude peklo a ja to viem, pretože vždy, vždy keď vyjdem odtiaľ na chodbu, v mojom vnútri mám pokoj, rajský pokoj blaha, kedy viem, že je po tom, že mám ďalších 6 mesiacov. Na jednu stranu sa cítim strašne, vidím len svoje problémy a pritom to nie je problém, existujú šošovky, okuliare, operácie a niektorích ľúdí už nezachráni nič, som egoista, no každý z nás má nejakú slabinu, strach, a ja to viem, viem že som ako hlúpa hus, ale povedzte to tomu pocitu vnútri, ktorý vám zauzľuje črevá, zvyšuje tep a navoďuje pocit prázdnoty a bezmocnosti. A najhoršie, najhoršie je to čakanie. Keď sedím na tej chodbe, na lavičke a kukám do blba a viem, že je to otázka niekoľkých minút a budem tam sedieť, to je najhoršie, keby že prídem, sadnem, prečítam a idem, bolo by to ľahšie, ale mňa drví to čakanie. Ako teraz, mám napnuté nervy a neviem čo zo sebou a najradšej by so tento článok nikdy neuverejnila, pretože je viac než o ničom a o jednej sebeckej babe, ktorá si neuvedomuje, že na svete okrem JEJ krátkozrakosti je na svete rakovina, AIDS a množstvo ďalších zákerných chorôb, no teraz, teraz to vidím inač, zajtra sa nad týmto článkom zasmejem, teraz som skleslá, ale že riadne. Vždy som to mala v sebe, bojím sa verdiktov, lekárov, vyšetrení, len náznaku niečoho zlého, choroby, smrti ... nikdy sa toho všetkého neprestanem báť a aj napriek tomu akokoľvek sa snažím, nejde to, vždy to tam kdesi bude, neviem sa odosobniť ako niektorí ľudia. A teráz má časopis Kamarát pravdu, píšem na svoj blog deprimujúce články a potom deprimujem aj vás, a to mi je ľúto, ak ste došli až sem, taká vám ďakujem, zároveň sa ospravedlňujem, že som vás zdeprimovala ... Ale tak, ako som písala v tej básni, nemožné sa môže stať možným a ja sa budem snažiť prestať sa báť, prestať byť sebecká a uvedomiť si svoju hlúposť, možno sa to stane možným, raz určite :)

Nemožné sa stáva možným, aby sme okúsili tú chvíľu,

Aby sme konečne prešli tú našu nekončiacu šťastnú míľu.

Dostali sa do cieľa a z úst nám vyšli vzlyky,

Čo vo vnútri nám biedu robia - tie šťastia nemé výkriky.

Aby sme okúsili ľúbiť a byť ľúbený,

Budeme ďalej ísť, aj keď budeme slepí, hluchí či nemí.

Túžiť po tom, aby všetko nemožné sa stalo možným,

Aby sme začali žiť, aby život prestal byť vážnym.

Aby sme si splnili naše tajné sny a neprebdeli ich,

Nech svet ovládne len dobro a nech zem zhubí všetkých zlých,

Aby sme žili v miery, bez vojen, nenávisti a chorôb,

Nech sa stane čo sa má stať, aj keď prejde tisíce dôb.

Veď tá vytúžená chvíľa raz príde a bezmocnosť z nás zíde,

Nemožné od nás odíde a všetko možné k nám s pokorou príde.

Životy sa nám zalejú pokojom a láskou,

Dýchanie, žitie a bytie sa stane ľahkým ako let s vážkou.

Ahojte, možno som bola príliš zlá na vás v minulom článku, keď som povedala, že sa nemáme opičiť po Američanoch čo sa Halloweenu týka, áno je to vlastne sviatok Írov, ale to je vlastne jedno čí je, len ma štve to, že sme maličký, keď sme nechceli schváliť euroval ukazoval na nás prstom celý svet a prečo?? Lebo sme maličký, kebyže to spraví Nemecko nikto to nerieši, čiže čo sa od nás čaká?? Že ako malinký štát budeme držať hubu a krok, je jedno, že je tu obrovská nezamestnanosť, hlavne nech sme takí istí ako ostatní, ale prečo?? Vari nemôžme byť svojprávni, mať vlastné sviatky a zvysoka kašľať na ostatných?? Alebo u ná v škole, nie som populárna, lebo oslavujem svoje "sviatky" nejdem podľa módy, nemám frajera, nefajčím, nepijem, nenadávam, vymykám sa kontrole dnešnej mládeže, ich "sviatkom", no prečo by som po nich mala opakovať, lebo sú väčšina?? Už mi rozumiete?? Možno to beriem príliš vážne, no všetko má dve strany, minca aj život, nič nie je príliš pekné ani príliš zlé, jednoducho sa na všetko dívame inak, inak ako ostatní a tak by to podľa mňa malo ostať... "Narodil si sa ako originál, tak nezomri ako kópia..."

Tak toto je už moc, v škole nočná mora a ešte keď zapnem rádio, telku či nejakú stránku na nete, všade sa len rieši naša vláda, Radičová a euroval. Dofrasa, šak ten euroval riešili už v lete, tak čo stále sa s tým ondia?? Ako včera večer, už som driemala a oco bol na notebooku a pustil nejaké video, že padla vláda a že nechceme podporiť euroval, že o nás píšu v Amerike, Nemecku boli sme na BBC. Áno, som mladá baba, ale politika, to je moje, tu by som dokázala nadávať jak dedo na dôchodku, vpodstate mi všetci povedia, že čo to riešim, ale mňa to zlostí. Veď tam niekde v parlamente za mňa rozhodujú hulváti čo mali na vysvedčeniach trojky, a nejaká tetka, ktorá sa nemá čo starať do politiky, lebo peknými slovami nič nezmôže, ako teraz. Ohovára nás celá Európa, ba čo urópa, ale celá zemeguľa a my riešime hovadiny. OK, Euroval, ale čo sa nepýtajú na názor ľudí?? Politici nechcú dávať svoje peniaze niekomu inému, lebo by si nemohli kúpiť nové auto, ale doprčíc, ich sa to nedotkne, ich nie, ale mňa áno, z čích peňazí to pôjde, ak nie z tých obyčajných ľudí, čo robia ako šialení a dostanú pár eur?? Veď to pôjde aj z peňazí mojich rodičov, tak mám predsa právo sťažovať si. Grécko milujem, ale akože čo si oni predstavujú?? Že si budú žiť v prepychu a my na nich budeme robiť?? Veď k nim všetci z Európy chodia na dovolenky, nechávame tam peniaze, majú dobrú úrodu, tak ako to, že nemajú peniaze?? Ale my, debilní Slováci, z malej prachnitej krajiny, kde nechodia turisti v masách a kde ľudia doslova musia vypustiť dušu, aby vôbec dostali tých debilných 300 eur na mesiac, tak tí majú peňazí nad hlavu, že áno?! Tak kde to sme?? Dobre, Grécko potrebuje peniaze, ale prečo im ich nedá Nemecko, Anglicko či Francúzssko?? No musím tiež priznať, že si za to môžeme vpodstate sami, na jakú totu, nám trebalo euro?? Žeby sme sa pochválili pred bratmi Čechmi?? Ako dobre nám bolo s našimi korunami, dvacku ste len tak našli na zemi, mama mi ju v pohode dala a teraz euro je veľká minca, veľká suma. A tak sa to dookola bude riešiť a nakoniec aj tak euroval podporíme, viete prečo?? Lebo sme príliš slabí aby sme takto vo veľkom vystrkovali rožky, nemáme na to, keby také niečo spravilo Nemecko, nikto by ani brvou nepohol. A tak platňa vyhráva ďalej "Bohatší budú bohatšími, chudobní chudobnejšími..."

Hľadala som nejaký vhodný citát na túto tému, ale keďže žiadny dobrý som nenašla, jeden som si vymyslela. Už dlho som nepísala na tému týždňa a ani v tomto prípade, sa mi to nejako nechcelo rozvýjať, až jedno moje Best Human o tom písalo článok a dostala som aj ja chuť vám tu o tom popísať niečo zo svojej mysle, lebo je tam toho veľa.

Jasné, som teraz na notebooku - elektrina, mám pustenú hudbu - elektrina, svietim lampou - elektrina, žijeme aj vďaka tejto vymoženosti, no dokážeme si vôbec predstaviť aký bol život krajší a lepší?? Neexistovali počítače - požierače času, neboli televízie z nemožnými sitkomami a tragickými správami. Nemali rádio, no spievali si sami. Nemali mikrovlnku, no deti sa vždy mohli tešiť na teplé jedlo priamo od mami. Mali sviečky, petrolejové lampy, nežili v tme, ale v rodinnej a príjemnej pohode. Možno nebola práčka, no žena nemusela chodiť do práce, poprala si veci v potoku. Deti boli zdravé a v dobrej kondičke, miesto toho, aby sedeli za počítačom sa naháňali po lese. Muž si nesadol pred správy, ale prečítal si noviny či knihu. Žena si zasa mohla vyšívať, čítať... Deti si zahrali spoločenskú hru a nikdy nemali doma ticho, lebo tam bolo počuť tisíce zvukov, detský čavot, otcové poťahovanie nosom, či hlasy z vonku. Ľudia si nezávideli ako dnes, nemali totiž čo, si závidieť.

A ako mi aj ocko hovoril jeho príbehy z detstva, na Vianoce nedostali nový IPod, či MP3, dostali deti ovocie a spoločenskú hru a keďže otec pochádza zo 6 detí, nikdy nebola doma nuda, veď prečo dnešné deti musia mať playstation?? Lebo skoro každá rodina chce mať jedináčika, nie sú peniaze ani čas na ďalšie dieťa, a keď otec mal 5 súrodencov, vždy sa bolo s kým hrať a na Vianoce sa rozprávali, hrali spoločenské hry, sedeli pri peci a jedli mamine dobroty. Ešte aj ujo má doma v kuchyni na stene zavesenú petrolejovú lampu a je to skutočne krásna pamiatka na detstvo. A teraz, obzrime sa späť, čo nám vlastne elektrina dala?? Vedomosti z internetu?? Veď aj vtedy boli ľudia inteligentní, na ich dobu. Podľa mňa, nám viac elektrina vzala ako dala. A môj život už nikdy nebude iný, lebo som s elektrinou "rástla" no keby som mohla, narodila by som sa v dobe, keď elektrina nebola, lebo ľudia vnímali a cítili tie jednoduché a prosté veci. Komunikácia, rodinná pohoda, nevznikalo toľko rozvodov, pretože ľudia komunikovali. Viac čítali, deti vyrastali na prírode, musím povedať, že aj ja som bola EŠTE "dieťa ulice" ale moji 6 roční bratranci už vyrastali na počítači, rozprávkach v telke a hrách na pc či na playstatione. Nie je to vari smutné?? Kiežby sme si raz uvedomili, o čo sme v živote prišli. ... Vďaka tejto energii a svetlu ... Zdroj oddeľovača ako v dvoch predchádzajúcich článkoch ...

Ani sama neviem akým zázrakom som sa dostala k tomuto cédečku, už dávno-predávno som o ňom počula, vedela som, že je iné, no akosi ma to k nemu neťahalo. Až na youtube som počúvala nejaké pesničky a dostala som sa k pesničke z tohot albumu a potom k ďalšiemu a ďalšiemu až som dala google a zadala - "Avril Lavigne - Goodbye Lullaby download free" Ja viem, je dosť blbé sťahovať takto albumy ale ja nemám 20 či 30 eura na jedno album. Je to kruté, ale ak by som si mala takto kupovať každé cédečko, zachvíľu skončím pod mostom. No nie o mojej osobnej finančnej kríze som chcela rozprávať, ale o Avril a o jej novom albume. Je krásny, nijaké iné od nej nemám stiahnuté, lebo ako ju poznám, mám rockové-punkové pesničky a to nie je až tak veľmi pre mňa, radšej mám také pomalé, lepkavé a sladké balady. A toto album také je. Niežeby všetky boli akustiucké a tiché, no sú o dosť jemnejšie ako tie predchádzajúce 3 CD čo vydala. Ak tesa nepočítame skladbu What The Hell a skladbu Smile, tie sú ešte z takého jej starého Ja, inač všetko sú to nové Avrilky. A musím priznať, krásne piesne. Počúvala som toto jej album aj an výlete, a normálne do mňa spolužiačka ďobala prstom či spím. Proste, má to hĺbku, texty ktoré nehovoria o povrchných veciach. Normálne som sa do tých textov ponorila. A počúvam Googbye Lullaby už tri dni vn kuse a tých 14 pesničiek mi absolútne nelezie na nervy. Kdeže, dokonca som si emdzi nimi našla obľúbenkyne. Všetky sú krásne, no pre vás som vybrala moje tri najkrajšie piesne ♥♥♥ :)

Avril Lavigne - Wish You Were Here

V tých najlepších piesňach so mnou nemusíte súhlasiť a ja si to ani neželám, len chcem, aby ste si aj vypočuli toto krásne dielko od Avril a aby, ste si VY sami vybrali vaše tri najobľubenejšie a najkrajšie skladby ♥

"Pravý kútik pier posuň doprava hore a ľavý kútik pier doľava a nahor... A teraz sa potri do zrkadla a všimni si aký krásny zázrak s toho vznikol..." Facebook

Môj príbeh sa začal presne o 8:30 dvadsiatého prvého augusta pred niekoľkými rokmi. Bolo príjemne teplo, a prvý krát som vykríkla. "Máme Juliánku," povedal môj otec. A teraz som tu, píšem vám a neviem čo, aký je môj príbeh?? Veď sa stále odohráva a môžem začať "kde bolo tam bolo..." no nemôžem povedať "zazvonil koniec a rozprávky je koniec..." ktovie kedy príde koniec môjho príbehu, dúfam, že nie tak skoro. Každý z nás má nejaký osud a ešte dávno predtým, než sme sa narodili, sme mali napísanú našu budúcnosť, náš životný príbeh, náš charakter, našu cestu životom. A ešte nikdy sa na svete nenašli dve rovnaké osoby, výzorovo, či v povahe, dokonca aj jednovaječné dvojičky sú od seba odlišné. A preto má každý z nás na tejto zemi nejaké poslanie, pretože každý z nás je svojim spôsobom výnimočný.

Ale aby som nehovorila v 1.os pl. tak začnem hovoriť o sebe. Ja netušm aký je môj príbeh, ako dieťa som bola riadny nezbedník, kebyže nemám náuštnice v ušiach, myslleli by si ľudia, že som chlapec, veď som mala len 5 vlasov na hlave a pár zúbkov v ústach. Naučila som sa skôr chodiť ako rozprávať, bola som šidlo, ako chlapec, štverala som sa po nábytku, proste jedno nekontrolovateľné tornádo a pokazené rádiou - keď som sa naučila aj rozprávať.

Časom sa však moja povaha vyrysovala, nie som už šidlo, kdeže, práveže som príliš zodpovedná, príliš citlivá, no stále sa rada smejem :) Ako každý aj ja mám plusy aj "defekty", myslím, že som milý človek, nechcem nikomu ubližovať, som vnímavá a empatická, ale to všetko je zároveň na škodu, všetok hnev držím v sebe a kvôli mojej citlivosti nemôžem ani len vidieť upútavku an Modré z neba. Neviem, čo zo mňa raz bude, len dúfam, že sa zbavím svojho strachu, ktorý mám celý život v sebe, a budem sa stále usmievať, ako keď som bola dieťa. Ja, už viem, aké je moje predurčenie v mojom živote, vypočuť ľudí a všetok smútok dať do viet, chcem písať a ľuďom tak skrášľovať život. Verte či nie, každý má v živote nejaké poslanie, talent...

No, netuším, čo ešte dodať, môj príbeh nie je veľmi pestrý, nenavštívila som nijakú exotickú zem, nespravila som žiadny zázrak a ani v živote nie som nejakou zaujímavou a sebavedomou osobou, ale verím, že keď budem veeeľmi stará a budem ležať na smrteľnej posteli, budem sa pozerať späť do minulosti, poviem si, ž by som nič na svojom (životnom) príbehu nemenila, lebo som ho žila tak, aby som nič nemusela ľutovať...

Ruku na srdce, koľkí z vás denne utekajú z reality?? Poviete si, ja neutekám, no vždy to nie je vidno, a nehanbím sa JA priznať, že ja z nej utekám. Veď uznajme, tá realita je strašná, krutá, smutná, plná bolesti, preto som prestala televíziu pozerať, nemienim už trpieť. A tak utekám aj ja z reality. Keď sa zahľadím von oknom a rozmýšľam o živote hlavných hrdinov v mojom príbehu, stačí zmeniť detail a som v ich svete, alebo keď si sadám za notebook a píšem moju knihu, utekám ďaleko, preč a trápim sa problémami mojich hrdinov, nie tými svojimi, alebo Sims, tú hru hrám keď mám chuť, ale čas vtedy strašne rýchlo uteká, najmä keď riešim ktorého simíka treba dať vycikať, ktorého treba dať najesť a oddýchnem si. Vy možno tie veci nerobíte, no únikom z reality je, aj keď sa posadíte pred televíziu a pozeráte film, seriál či telenovelu, ponoríte sa do iného sveta... alebo také počúvanie hudby. Keď si ľahnete, slúchadlá máte v ušiach a splývate s hudbou, vnímate text pesničky a nič iné. A čo taký internet?? Ten tiež, už len to, že surfujeme na internete. A čo taký spánok-sny? To najhlavnejšie. Boh, je milosrdný a on nám tieto sny dal, aby sme si oddýchli, aby sme mali sny, boli šťastnými. A v podstate je to aj náš mozog, naša predstavivosť, koľko krát si predstavujeme nejaké veci?? Ja často a tak často sa aj cítim lepšie.

A keby som to mala zhrnúť, útek z reality nie je hanbou, nemáme sa prečo hanbiť, avšak tak ako utekáme z reality, potápame sa do snov, tak sa stále musíme vrátiť do reality. Lebo bez nej by život nebol to ono ;) Už by sme sa tak netešili na naše "úteky" keby sme stále snívali, a tak po každom blbom dni, môžme ujsť ďaleko, utekať a nedívať sa za seba a potom, keď načerpáme nových síl, s úsmevom na perách sa vrátime do reality :) ♥♥♥