Môj denník

My lost holidays..

4. června 2013 v 15:50 | Jully

Och, zlý, zlý, zlý deň, dnes som mala fakt zlý deň. Prišla som do školy úplne nasratá so slzami v očiach, skrinka mi nešla otvoriť, tak som len šla do triedy a na otázku mojej kamarátky "čo sa stalo?" som začala nadávať jak Pohan. Ale začnem od začiatku. Čochvíľa je tu leto. Už od asi októbra sa naňho veeeľmi teším, prv som si myslela, že ho strávim s Lukášom, mala som kopu plánov, bohužiaľ, stalo sa čo sa stalo a tie plány padli. No ostalo mi aspoň niečo. Naši mali ísť na dovolenku do Chorvátska a sestra mala ísť niekam na brigádu. 10 dní by som bola proste len ja sama, sama by som si doma gazdovala a po takmer 16 rokoch by som bola slobodná. Vstávala by som si kedy by som chcela, chodila domov z vonku kedy by som chcela, chodila spať kedy by som chcela. Pretože to čo mám teraz je väzenie. Cez týždeň musím chodiť o desiatej spať a v piatok smiem byť vonku do pol deviatej a keď som doma tak notebook musím vypínať o jedenástej. A tieto prázdniny som mohla pár dní slobodne dýchať. Byť len ja a starať sa sama aj o domácnosť. Toto ma napĺňalo a nech premýšľam akokoľvek, nič čo by sa mi mohlo naskytnúť by ma netešilo ako toto..
Nie, mama mi ráno zrazu povedala, že asi určite nikam nejdú, lebo že radšej vymeníme naše staré okná za plastové. Dokelu, OKNÁ??! Akože o.k., tieto staré cez zimu prepúšťajú veľa tepla a treba viac topiť, ale bože, prežijeme! Nech idú na dovolenku. Normálne som myslela, že začnem dupať nohami ako štvoročné decko, ale keď..


Jedina moja istota, jediné moje potešenie a plány na leto boli zrazu preč. A teraz čo? Nemám ani tábor, dovolenku, brigádu..zas budem dva mesiace doma skapínať. A zas mi začne v polke júla od nudy hrabať. Nech nie je ani leto, to už radšej rovno september..veď moji rodičia mi vzali moje prázdniny. Dobre, možno to zveličujem, ale je to presne to, keď niečo máte naplánované, tešíte sa a nakoniec sa to poserie. Mysleli ste si, že máte všetko pod kontrolou a nakoniec zistíte, že nemáte pod kontrolou absolútne nič a zas ste ostali s ničím. Ďakujem. A aby toho nebolo málo, tak aj v škole bolo naprd. Matiku som ešte niekoľko minút rozdýchala cez prestávku. Ale zas, ako sa hovorí "every day not be good, but there is something good in every day." a ja som sa potešila tomu, že keď som prechádzala cez chodbu v škole skočil na mňa jeden prváčik. Danko. Ich triedu (chlapcov) som minule strážila, keď ich učiteľka šla s dievčatami vystupovať. A on si ma pamätal a usmieval sa. A ja som sa musela usmiať tiež..myslím, že takéto veci ma stále viac posúvajú k rozhodnutiu, že by som raz chcela učiť :P Och..a ešte sa chcem ísť v piatok spovedať, mám toho dosť čo ma doslova ťaží na srdci, ale sa bojíííím. Zo spovede mám nervy jak pred odpoveďou..ba ešte horšie :X Tak to snáď zvládnem.
A snáď naši predsalen na tú dovolenku pôjdu. Nádej umiera posledná, však? Viete, ja zas nechcem o niečo prísť, o to čo som si plánovala a tešila sa na to, už i tak mi z tých plánov ostalo len to málo a nechcem prísť aj o to..

Saturday..so happy :) ..

11. května 2013 v 11:29 | Jully
♥♥♥♥

Viete čo? Och, ráno som sa zobudila z krásneho sna :) Sníval sa mi jeden volejbalista, ktorého som včera spoznala :) Teda..začnem od začiatku :) Včerajšok bol fajn, v škole akadémia, poobede som presedela dlhú dobu na lavičke s kamarákou, usmievala som sa na každého, cítila som sa dobre, ale v podstate to bol obyčajný deň, obyčajný piatok..O pol osmej som sa stretla s mojou sesternicou na pešej zóne, že sa prejdeme tak do pol deviatej. Boli tam aj jej tri kamarátky, v podstate už aj moje a nevadí mi, že majú trinásť, som s nimi happy :) Tak sme sedeli na peške na lavičke a zrazu si vykračuje cez celú pešku banda chalanov, možno aj dvadsať ich tam bolo..prvé čo mi napadlo "jak vo filme", viete ten spomalený záber ako kračajú vpred sexoši alebo bojovníci, alebo kto :D Druhé čo "nie sú stadiaľ, to viem"..Prišli k nám, že "žabky" kde je tu nejaká dobrá pizzerka..Moje kamošky mimo, aj tiež, ale to za tie žabky, wtf?! V noci som si zisťovala vek, väčšina je ronaký ročník ako ja, akurát že ja vyzerám so svojou nízkou výškou a ksichtom na dvanásť a oni s ich 185cm na dobrých dvadsať :D Tak som im povedala, že tu blízko je jedna, že 5min. cesty, že doprava a rovno po ceste..a oni, že netrafia, či ich pôjdeme nasmerovať..No problema :D N,K,R,V (kamošky a sesterka) kráčali meter pred nimi zabraté do rozhovoru, ja vedľa chalanov :D Nechápem doteraz, čo to do mňa vošlo, že som s nimi kecala, ja hanblivá, ustráchaná Jully, som sa ich pýtala čo tu robia, odkiaľ sú, možno som kecala drísty a možno som im prišla trápna, neviem, ale proste..kecala som s chalanmi :)


V momente, keď mi bolo povedané, že sú z Humenného, och, krv sa mi rozhorela..Neviem prečo ja mám vždy také šťastie..Lukáš bol od Humenného..Totiž..ja som na Humenčanov mala vždy slabosť :D:D No a že tu prišli hrať MS žiakov vo volejbale :) Potom šli do tej pizzerky a my sme rozmýšľali, či ideme aj my..ja som hneď "why fucking not?" aj tak sa vrátia späť a už si nás nebudú pmätať..Tak sme šli na pizzu aj my a tajne ich sledovali..Tuším, že s takým jedným to bolo weird, pila som kolu, kukla naňho aj ona sa pozeral, odvrátila som sa, kuknem zas, zas sa pozeral :P A jeden mi ukradol stoličku, tak som si po ňu k nim pekne šla :D:D Dnes sme sa rozhodli, že sa pôjdeme kuknúť na ich zápas, zo zvedavosti, tak sa teším :) A tá moja sesterka si už polku dala do priateľov na FB, ale ja nechcem byť trápna :P A ak to zhrniem..bol to super večer, cítila som, že znova žijem, že môžem si život užívať, vychutnávať si takéto nečakané zážitky, že MOŽEM BYŤ ZNOVA ŠŤASTNÁ :) A aj keď to chvíľami bolo také že "och, keby ma videl L., keby žiarlil, že som obkolesená toľkými sexošmi, že sa niektorí usmiali, keby bol vedel" v konečnom dôsledku som bola šťastná za tie chvíle..A ten sen? :) Bol tam taký jeden, on so mnou kecal, volá sa Jakub :) V tom sne so mnou chodil do školy a proste, niečo ho vzalo a tak som prišla k nemu a objala ho a tá chvíľa v tom sne bola magická, taká...nežná, krehká ako bublina :) A keď som hľadela v tom sne na toho Jakuba, cítila som akýsi cit..nehu?? Nechcem klamať samú seba, stále ľúbim Lukáša a navždy kdesi bude vo mne, on ako súčasť mňa, a nejaký Jakub je akurát tak pobláznenie a ani toľko, lebo v pondelok odídu a ja zabudnem..Teda, spomienka ostane, city odídu a bude znova všetko rovnaké..Alebo nie, nie rovnaké, lebo už budem vedieť, že dokážem si znova užívať život, mladosť..hoc ešte chvíľu to bude také to "keby ma videl.." :P ale nie nadlho!! :))

S leukoplastom na srdci, so zaschnutými slzami na lícach..po svojej ceste ďalej..

9. května 2013 v 15:02 | Jully

Vedela som, že táto chvíľa raz príde, nečakala som ju tak skoro, ale je tu a ja trpím ako zviera, znova, tak veľmi, je to horšie ako fyzická bolesť, ako čokoľvek čo som kedy zažila. Keby len tušil, koľko som preňho trpela a trpím, keby len 0,01% mojej bolesti okúsil.. Včera som písala jednej dušičke, že cítim, že buď sa zaľúbil do inej, chce inú alebo už ju má..myslela som si, že som len paranoická, ale ono to dnes nadobudlo reálne obrysy..Nikdy nezabudnem na moment, keď som uvidela ten komentár pri jej fotke..nikdy "buď tak dobrá a prileť ku mne moje malé"..Lebo o sebe napísala ako o anjelovi..Ja som bola jeho anjelik, jeho malinké tvrdohlavé..Možno spolu nie sú, no chce ju a to stačí..Poslednýkrát pre neho roním slzy..dala som mu všetko čo som mala..vykradol moju dušu, zabil všetko to dobré, pošliapal po mojom srdci, no ja vstávam zo zeme..Necítim hnev, ľutujem ho, lebo nikdy nezistí aké to je milovať tak ako som ho milovala ja..a viete čo? Jedného dňa sa zas stretneme a ja sa mu zahľadím do očí a nebudem cítiť nič..Príde deň, keď sa zobudím a všetko to bude preč..Verím to, dúfam v to, cítim to..Možno to nebude hneď, ale raz určite a ja sa usmejem a pred sebou uvidím stáť JEHO, toho, ktorý ma bude skutočne milovať...



Neviem či je deň alebo noc
Či idem dobre alebo zle
Som znovu sám, som bez priateľa
Neviem či som ešte nažive
Strácam svoju myseľ
Budem znovu padať, budem stáť s bolesťou
Keď ma život prekvapí
Budem len zatvárať oči,
nechám to tak
Keď mi život berie všetky sny
Je ťažké nájsť cestu,
Silu pokračovať
Ale cítim, že tieto slzy ma robia silnejším,
Všetko sa mení na sivé,
Iba čakám na zajtrajšok, hey
Musím nájsť sám seba,
Musím rozbiť tú škrupinu,
Pretože to nechcem nechať ma stiahnuť dole
Nechcem nosiť toto škaredé zamračenie
Začnem znovu
Verím, že môžem
Keď ma život prekvapí
Nemôžem len zavrieť oči
Nemôžem to nechať tak
Pretože som dosť silný, aby som bojoval
Viem, čo je správne alebo nesprávne
A nájdem cestu
Jedného dňa, jedného dňa..


*hoc si to nikdy neprečíta, lebo tu nechodí, ale jedno veľké ďakujem Maťko,
môj veľký brat, za všetko, aj za to, že si mi poslal túto pieseň ♥*

Masochista..

7. května 2013 v 14:40 | Jully

"Všetko bude v poriadku..Ale nie dnes..ani zajtra.. "


"Širšie je masochizmus aj vlastnosť, keď jednotlivec znáša bolesť, ktorej sa môže vyhnúť, alebo sám trýznenie v živote vyhľadáva." Píše naša Pani Wikipedia..Viete čo? Nie som v pohode. Nie som. Uvedomila som si to túto noc. Zobudila som sa asi o 4 ráno stískajúc mobil v rukách. Prihlásila som sa na FB, že veď už musel odpísať, od nedele..Nič. Zaspala som spôsobom, ktorým zaspávam často, zavreté oči, vyhladená tvár, len spod viečok sa rinú slzy. Minulý článok som písala, že napísal to posraté ahoj, načo ho k*rva písal, keď moju odpoveď už 3.deň ignoruje? Bol tam, niekoľkokrát, zelená bodka svietila akoby bola z jedu a on to ani neotvoril...
Nechápem prečo sa tvárim, že som okej, keď nie som..Prečo niekomu radím, že to bude ok, keď sama som v r*ti? Tak klamem aj Maťa (môj netový brat), píšeme si, on hovorí ako sa pobláznil do Mišky, ako ju ľúbi, že sa zaľúbil cez net a aj ona doňho, že jej kúpi ruže, že ju ľúbi tak a tak..a ja píšem, aká som šťastná aj zaňho, že sa teším..a doma, za monitorom mi slzy stekajú po tvári, pripomína mi to naše prvé dva mesiace s Lukášom, proste ako aj on mňa takto ľúbil a potom ho to prešlo..Bože, ryje mi to do mojich rán, ktoré fungujú na princípe vytvorenia jemnej chrasty, že je to o.k., a potom bolestivého strhnutia.. Ja neviem čo mám robiť..Nedokážem nepozerať na nete či tam je, nedokážem nečítať statusy, nedokážem si s ním nepísať, lebo ho mám aspoň ako kamaráta..Neviem prečo ale nejaká moja časť sa nedokáže pohnúť ďalej, nechce, nemôže, je jedno koľko citátov si prečítam, koľko ľudí mi povie, že to bude fajn, že zabudnem, že príde niekto iný, že sa to stáva, nedokážem zabudnúť..Chýba mi. On, jeho debilná povaha, jeho blbý smiech, jeho ranné smsky..Chýba mi pocit, že ma niekto miluje..
Občas zažijem šťastnú chvíľu, ale tiež je to o tom "keby som mu to mohla povedať, toto by ho rozosmialo, keby videl ako sa smejem"..nedokážem ho dostať ani z hlavy ani zo srdca, hoc občas to veľmi hlboko potlačím a fungujem..Ako robot, ktorému ukradli životne dôležité súčiastky..


Nechcem takto trpieť, nechcem prichádzať domov zo školy a namiešať si kolu s vodkou..Nechcem byť niekým, kým som opovrhovala a kým som sa stala kvôli nemu..A on to ani nevie, že zničil tak krehkú dušu, že zo mňa spravil žijúcu trosku..
Keď tak niekedy ho vidím na tom nete a viem, že si píše s inými babami cítim hnev, zlosť, bolesť, možno aj nenávisť, no i tak ho mám stále rada..Prečo? Lebo bol prvý? Viete, ja keď niečo cítim, tak ozajstne, hlboko, aj láska k nemu bola hlboká..a silná, a skutočná..A dala by som čokoľvek zato, aby ma chcel späť, aby ma znova ľúbil, aby bol znova november 2012 a my sme boli zaľúbený párik, aby to znova bolo rovnaké.. Ale už nebude a ja neviem ako sa s tým vnútri zmieriť, aby to nebolo v pohode iba občas, ale už navždy.. Nechcem plakať pri písaní tohto článku, chcem nájsť znova vnútorný pokoj, zmysel, pre ktorý budem ráno vstávať, niečo pre čo sa budem usmievať, niečo, pre čo budem žiť..Chcem byť znova šťastná..

Btw..nemusíte ani komentovať, viem, že takéto drísty sa komentuju veľmi ťažko, ja len..musela som sa vykecať :(

Yeah, I am okay..

29. dubna 2013 v 18:21 | Jully

Hi, my dear friends :)) Po ďalšej pauze sa k vám znova vraciam, myslela som si, že budem pridávať častejšie, nuž, nevyšlo to :D :P Nevadí..tie moje hovadiny stačí čítať aj tak len raz za čas..a človek má dosť :P Takže, novinka v mojom živote? Dnes, oficiálne 29.4.2013 mi prišlo oznámenie o priatie na Gymnázium D.K. :)) Takže je to potvrdené, už len ísť na zápis, ale to si ešte počkám, kedže sa majú písať prijímačky..aha, hej no, bola som prijata podľa §65 ods. 6 Zákona č. 245/2008 Z.z. o výchove a vzdelávaní :P Čiže, som získala na monitore z oboch predmetov viac ako 90%, presnejšie 92% zo slovenčiny a 95% z matematiky..Dodnes nechápem, ako sa mi toto podarilo :D:D ale jak som videla tie výsledky..doslova som skákala meter päťdesiat :D A hoc som vedela, že ma musia kvázi prijať, aj tak som dnes mala také motýle v bruchu, keď to prišlo..také to vzrušenie, že príde niečo nové :)



Čo sa týka "toho"..tak som asi okey..asi :P Ja neviem, asi je to tým, že si píšeme, takže s ním mám aký taký kontakt. Proste ten pocit, keď mu na FB odpíšete a hoc je offline, tak uvidíte "videné xx:yy" a ako vám hneď odpíše a je proste milý alebo v noci, keď je pripitý tak napíše nejakú úchylnučkú smsku..Nwm čo sme..chceme sa stretnúť, nwm aké to bude, či divné alebo ako za starých čias a či sa vôbec stretneme, lebo on ide preč a na mňa čosi lezie a možno ma mama nepustí..Viete, už to nebolí ako predtým, už je to "fine"..Ale tie prvé chvíle po rozchode, nikdy tú bolesť znova nechcem zažiť, už nie..A čo cítim teraz? Neviem to identifikovať, záleží mi na ňom, chýba mi jeho úsmev či objatie, možno trošku dúfam, že raz, my dvaja blázni, ktorí keď boli spolu mali všetko, že možno raz znova... ale už sa netrápim, aspoň sa snažím..Dokážem žiť a smiať sa :) A či by ma chcel on späť? Nemyslím, max. ako kamarátku s výhodami..on nie je debil a ani ja, nefungovalo by to ani teraz, neexistuje aby normálne fungoval vzťah, kde sa dvaja vidia 6 hodín mesačne..Hoc ho stále ľúbim..
Viete, ešte trošku času, ešte trošku radosti, ešte trošku zmierenia možno skutočne budem úplne fine..Ešte a little bit longer..Nebude to nikdy rovnaké ako keď som ho nepoznala, ale môže to byť lepšie :) A stále ho mám ako skvelého kamaráta a funguje to, žiadne trapné chvíle čo napísať, žiadne slepé uličky..proste si píšeme a vtipkujeme, akoby sa nikdy nič nestalo :) A nestalo..stávajú sa aj horšie veci :P Je pravda, že toto teraz znie úžasne optimisticky, až to znie neúprimne, ale teraz to tak cítim..Yop, niekedy v noci si poplačem, ale už to dokážem zatlačiť do sebe, potlačiť to smutné, možno to raz znova vypukne v plnej sile, možno keď si nájde niekoho nového, možno, možno, možno...ale jedno som sa od toho rozchodu naučila, že neriešiť a nechať veci plynúť je tá najlepšia možnosť, lebo "i think a lot and then i'm sad" :/


But I'm not lost
I'm not gone
I haven't forgot


Čoskoro sa ozvem, lásky moje, je toho mnoho čo by som tu chcela pridať :) A ak by ste mohli, tak tak v duchu sa "pomodlite", aby to čo na mňa lezie zaliezlo niekam a dalo mi pokoj, lebo teraz chorá nemôžem a nechcem byť :/

See you soon, my beautiful friends :-*

My love..goodbye..

26. března 2013 v 15:34 | Jully
"Prvá láska je los, ktorý nevyhráva, no navždy si pamätáš jeho číslo."

"Ako často musí človek zadržať slzu. Ako často musí prehltnúť nevyslovené slová. Ako často si musí zakryť oči.. Ako často sa nadýchnuť sviežeho vzduchu po daždi.
A ako často musí zahnať zo svojho vnútra smutnú spomienku, aby ďalej dokázal kráčať cestou, po ktorej začal ísť."

"Je len jedna cesta za šťastím a to prestať sa trápiť nad tým, čo je mimo našu moc.."

"Stretnúť toho správneho človeka je vždy ťažké. No niekedy je ťažšie zabudnúť na nesprávnu osobu.."


Ahojte :( Už je to 10 dní čo sme sa s Lukášom rozišli..A už je to snáď miliontý krát čo to niekomu hovorím a spovedám sa. No nie, tu nechcem riešiť prečo. Respektíve..nwm, proste sme sa rozišli, lebo ma prestal ľúbiť. Aaa..tá bolesť. Strašná bolesť, ktorú som cítila prvé dva dni. Akoby sa vo mne všetko búrilo, lámalo, kričalo, akoby som umierala. Nejedla som, plakala som, umárala som sa, dookola som mlela to isté..Bolo to ťažké. Je ťažké priať, že človek, ktorého ste milovali a milujete, s ktorým ste si predstavovali budúcnosť..že vás opustil. A stále je to ťažké. Chcela som ho nenávidieť, je to ľahšie ako milovať, no nejde to. Nejde si len-tak zo dňa na deň odvyknúť od ranných sms, od bozkov, od všetkého..nestretávali sme sa často, nešlo to..no prišla som aj o to málo...o lásku..Sme kamaráti, píšeme si normálne, no je to ako rezať sa žiletkou. Je to krásne, uľaví sa vám na okamih máte pocit, že je všetko ok..a potom prídu rany a jazvy, výčitky, bolesť.. Viem, že sa Lukášovho tieňa takýmto spôsobom nikdy nezbavím, no nedokážem ho vymazať úplne zo svojho života..nedokážem! A tak tam je ako kamarát..bolí to, ale aspoň niečo ako nič.. A on? Žije, asi šťastne, viem, že sa už nevráti..Nikdy.. A ja? Prežívam. Usmeievam sa, neplačem, fungujem. Škola, doma, život. No vo vnútri mám dieru. Myslím naňho a rozprávam o ňom..stále, ako vždy. A občas sa mi zarosia oči a rýchlo musím dýchať. Bojím sa, že to bude ťažké a že len ťažko zabudnem..že nebudme môcť tak skoro ľúbiť iného..Lebo Lukáša milujem a nwm kedy to prejde..A či to raz prejde :( Urobila som v našom vzťahu mnoho chýb, ľutujem toho veľa..Vraví, že za to nemôžem..ale vždy sú na vine dvaja..Neľutujem, že som ho spoznala..naučil ma milovať..no tie spomienky..ako sme si na začiatku iba písali, ako som sa tešila na pokec na kamaráta..naša prvá pusa, ako prišiel na pohreb mojej babky..spomienky, spomienky, spomienky..mnohokrát sme sa prechádzali po meste kde žijem..a teraz nás všade vidím..minule som sa bola k večeru prejsť na takej lúke, kde sme boli..slnko vtedy svietilo, boli sme šťastní a zamilovaní..Ked som tam teraz prišla..bola tma, blato, bola som tam smutná a sama..Strašne to bolí, aj teraz revem ako taká krava..Všetci mi vravia, že to časom prejde..ale kedy????? Hmm..tak predsa mal pán horoskop pravdu..asi tu začnem častejšie chodiť sa vykecávať..začať žiť život aký som mala pred ním..ale už nikdy to nebude ako pred ním..

Kde bolo tam bolo..dávno, predávno..

20. února 2013 v 16:21 | Jully

♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥

Až hanba ukazovať sa vám na oči, hm? Ja viem, ja viem..Ale ak mám byť úprimná blog je v poslednej dobe to posledné načo myslím. To viete, škola, škola, 13.marec (monitor), Lukáš, Lukáš..povinnosti, knihy, spánok. Na nete už ani nie som. A keď áno, tak cez mobil a cez mobil písať článok..nuž "tak určite" :D
Ako sa máte? Hovorte vy :)) Ja všetko po starom. Ako kedysi, za dávnych čias na tomto blogu, ale pre mňa aj ten stereotyp je krásny, ako keď každé ráno dostanete smsku s textom "bre ránko, láska..Vyspinkaná?" a aj keď to čítate každé božie ráno, stále vás to hreje pri srdci :) Lukáš je také moje slnko..občas ho volám slnečný chlapček, má ten dar rozosmievať mi, uľaviť mojej duši, keď som smutná :P A áno, sme spolu už 4 mesiace :)) A ak sa vráti z Blavy a naši ma pustia tak sa v piatok uvidíme, po troch týždňoch :P Strašlivo mi chýba, zlato moje :/

♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥

Teraz tuná na tom našom ďalekom východe máme prázniny. Už je streda a ja som z môjho 15 bodového zoznamu spravila len pár detailov ako: požehliť, dohnať TVD a Glee, dočítať knihu, upratať si pesničky v empetrojke..a ten zvyšok ako: naučiť sa báseň, upratať skrinu, robiť monitory, napísať sloh..nuž, ehm..teraz plním ďalší bod, bolo tam "napísať na blog" tak píšem :)) Skôr trepem, ale aj to je niečo, ha! :D Čítala som si celoročné horoskopy..neverte im, v jednom som mala, že sa s partnerom rozídeme, v druhom, že budeme spolu..tak si teraz vyberte :D Ale bolo v jednom, že v marci sa začnem venovať písniu, blogovej činnosti, tak uvidíme :)) Dúfajme :-*

P.S. Neznášam náhody a klebetných ľudí..verím v osud, že všetko je dôsledok niečo vyššieho, čo sa ešte len stane, ale aj tak to neznášam :/ :P

Novyj ročok..

24. ledna 2013 v 19:03 | Jully
Nj, túto fľašu som si sama vyrobila na Silvestra...jj, trápne, ale pilo sa mi z nej dobre, chutila po spomienkach :)) A Yumi!! To bolo to detské šampanské, čo som od teba dostala na pätnástku :D - tiež krásne dník v roku 2012, ďakujem, odkladala som si ho na výnimočnú chvíľu :)) Viete, pre mňa bol a bude rok 2012 zlomový...


Za prvé, zvíťazila som sama nad sebou, svojou povahou a tým čo som bola. Zmenila som sa, k horšiemu aj lepšiemu ako sa to vezme. Som to ja, to nizké sivooké dievčatko z východu, ktoré je viac utiahnuté ako spoločenské, ale mám svoj názor, netrápim sa pre všetko, nadväzujem priateľstvá, skúšam prekonávať môj strach... Za druhé, spoznala som výnimočných ľudí. Tí čo mi pomohli zmeniť sa, pochopili ma a našla som v nich blízke duše..a potom takých, ktorí ma sklamali, oklamali, ukázali mi, aké mám šťastie, že takých ľudí vo svojej tesnej blízkosti nemám. Som vďačná, že som ich spoznala, mnoho som pochopila. A za tretie, to najkrajšie, najdôležitejšie..spoznala som Lukáša :) Moju lásku, moju druhú polovičku, môjho chlapčeka. Kým sme sa dostali do bodu v akom sme teraz..nuž, veľa sme si toho preskákali a stále "skáčeme", ale verím, že naša láska je taká nekonečná, že to zvládne :) Spomínam na leto, keď som ho spoznala, to bolo niečo iné, fakt, krásne spomienky..A ešte leto..ako je to dávno..Leto 2012 - navždy v mojich spomienkach :)) Teraz...Chodíme spolu už tri mesiace. Niekedy sa mi to zdá ako včera, inokedy ako dávna minulosť. Naučil ma milovať..a na niečo také sa nezabúda :)
Čítala som vo svojom horoskope na rok 2013, že to bude rok plný lásky..Pokojný a úžasny..A ja tomu verím! A verím, že o rok na Silvestra, budeme s Lukášom spolu a padne spoločná novoročnú pusu, a ja budem šťastná :) Baby, ďakujem aj vám, že sme ten rôčok tu spolu prežili, aj keď to tu ide dooooolu kopcom, ale nuž..Jully sa zmenila, ale vy ste boli pri tom a ja vám za vašu oporu/podporu velmi ďakujem :) Ľúbim váááás :*

Choroba...

17. prosince 2012 v 10:52 | Jully
"Lekári predpisujú lieky, o ktorých vedia málo - proti chorobám, o ktorých vedia ešte menej - ľuďom, o ktorých stave nevedia vôbec nič." - Voltaire


Som tu, neviem akým zázrakom, ale som tu. Trpím, od štvrtka. Dusím sa, soplím, nevládzem. Bola som v piatok pri obvodnej, tak mám nádchu a niečo ako hnisavú angínu, jedno šťastie, že nemám teplotu, bo by som sa asi scvokla.
Mrzí ma, že som ochorela teraz, keď sa Lukáš vracia domov z Bratislavy. Posledné asi tri dni na tom nie sme dobre. Voláme si a je ticho, v hlave mám miliardu myšlienok a pritom neviem čo mu mám povedať. Buď sa rozprávame len také to "škola, práca, jedlo, ubytovňa" alebo si niečo vyčítame alebo sa bavíme o takých ťažkých temách ako budúcnosť a obaja sme potom smutní, ideme spať a ďalší deň sa tvárime, že akože nič a pritom to nehorázne visí vo vzduchu. Včera som ho sklamala istou vecou, nechcem riešiť akou. Prv bol sklamaný, potom o.k a nakoniec sa nahneval, bol chladný a nepríjemný a vymyslel mi trest či čo. Bolo mi príšerne. Aj teraz mi je príšerne. Telesne aj duševne. Že je všetko tak nahovno. Že mám blbý pocit na duši a chcela by som sa ísť vyspovedať v piatok, kvôli pocitu aj tomu koncu sveta, veď čo ak, ale som lenivá, spovede nemám rada a v piatok som plánovala stretko s Lukášom. Nwm, je mi proste ťažko na duši zo všetkého...A to stretko s Lukášom, už mám preňho darčeky na Vianoce (budú to tie najkrajšie, najzamilovanejšie a zároveň najsmutnejšie Vianoce v mojom živote). Také zlaté strúhadko - ježka, viete to my sme si raz robili žarty, že si kúpime ježka, tak to preto :D Potom som mu kúpila čierne potítko, na ktoré mu vyšijem meno a dátum, keď sme sa dali dohromady, lebo veľmo rád ho zabúda :D :P Kus gýč, ale nevadí. A ten tretí -- nôž :D Ja viem, viem, som bláznivá, ale aj k tomu sa viaže historka. To keď sme sa mali prvýkrát stretnúť a som sa bála, som mu napísala, že možno je psychopat a ja sa s ním idem stretnúť a on, že tak to aby som brala nôž, lebo že si chce odseknúť prsty na ruke, ale jemu mamina všetky nože schovala :D To vedel vždy, miesto ukľudnenie zapotil niečo také a ja som sa nebála :) Som zvedavá, čo dostanem ja :D Viete, dosť tými pochybami vtedy som ho zranila, lebo síce som mu to nepovedala tak kruto ako tuná na blogu to bolo napísané, ale vedel to a cítil a až keď som presviedčala jeho, že ho milujem, došlo mi, že seba už presviedčať nemusím, že ja predsa viem, že ho milujem...Doť chaos je tento článok, snáď z neho výjdete :D A to som sa nechcela rozpisovať :P A ešte, vo štvrtok bola tá okresná olympiáda, nwm, akým zázrakom som zas vyhrala, ale vyhrala. Škoda, že sa vôbec neteším ako minulý rok :/ A ozaj, máte skúsenosti s nakupovaním cez eBay?? :P
A lásky moje, niečo čo mi pomáha na moju chorú dušičku.. "Jedu domů po trati, jedu přes kopce. Za okny padá, padá sníh, budou Vánoce..." (pokračovanie tu :))

Uf...a som tu!! ...

3. prosince 2012 v 15:07 | Jully
Hi, blogers!! Stratená sestra sa k vám vracia...na päť minút. Čo mám nového?? Nwm, škola, Lukáš, Lukáš, Lukáš, Lu...škola :D V škole je to o držku, ale fakt panebože a dnes už sú výsvetky z KOMPARA. Z matematiky mám 65% a zo slovenčiny 84%. Mohlo to byť lepšie :D Ja viem, ja viem, skromná som :D Viete čo ma prekvapilo?? Že zo sloviny napísalo až 96,2% žiakov horšie test ako ja. To akože fakt?? Zvláštne a ... povzbudzujúce :D Zas idem na olympiádu zo sloviny. Školské kolo nebolo, len hups škola ma rovno posiela zas na okres a ja sa bojím. Minulý rok som skromne skúšala šťastie, teraz mám na chrbte väčšiu záťaž, viac očakávaní od seba aj ostatných, že to dám ako minulý rok. A ja nwm, či to dám. Ja slovenčinu neviem, len mám jazykovú logiku, teória, členenia, poučky...španielska dedina, ale veď ako by moja BFF Maťo (:D) povedal "Dajak bolo, dajak bude."

Teraz prejdeme nenápadne k Lukášovi :D Milujem ho ♥ Chcem s ním prežiť život. Viete, že má zelené oči?? Ako TEN Lukáš, ale viete, môj Lukáš je ešte geniálnejší :D Posledné dve noci spolu vždy telefonujeme do pol tretej rána a potom som ja alebo on úplne dead, lebo ráno skoro vstávame. Mama to už vie, no, to že chodím s Lukášom. Stalo sa to, čo som čakala. Zakázala mi ho, že som príliš mladá, mám si brať príklad zo sestry, ktorá frajera v takom veku nemala, že ma len chce chrániť, že sa so mnou rozíde a budem mať depky, budem trpieť, lebo budem na ňom naviazaná. Takže si smieme písať a môžme sa vidieť len raz za 1-2 mesiace. Ja viem, že ma fakt chce chrániť, ale keď mi to bdue zakazovať bude to horšie a ja som šťastná predsa teraz. Každý robíme omyly, trpíme...ale za SVOJE rozhodnutia. Keď jej to všetko vyčítam, vydiera ma otcom, lebo ten to nevie a ten by sa nes*al, ale rovno ma zabil a zakázal mi hocaký prístup na internet. A tak sme sa minule stretli potajme, viete však aké strašné to je?? Keď sa skrýame ako zločinci?? Keď ma chce chytiť za ruku, ale ja ho odstrčím, že "Prestaň, vieš, že nás môžu vidieť nesprávni ľudia, ktorí to rýchlejšie než Orange internet zvestujú mame." Ale čo už, zvládneme to ako minule Luky napísal "Láska hrochy prevára." :D :* A tak žijem. Sedím na nete, učím sa alebo snívam s otvorenými očami. Nikdy som nič takéto necítila. Zmenilo ma to, prebudilo to vo mne čertíka a trošičku zdvihlo sebavedomia a najmä, cítim sa byť milovanou, že niekomu na mne záleží, myslí na mňa a ľúbi ma :) Kiežby nám to vydržalo čo najdlhšie...Nevravím, život single baby bol ooooveľa jednoduchší, ale toto čo cítim teraz by som nevymenila za nič. A keď sme spolu cítim sa šťastná, spokojná, naplnená, akoby tá chvíľa bolo presne to, prečo som sa narodila a žijem...

Keď som citový chameleón...

6. listopadu 2012 v 16:33 | Jully
Viete, poslednou dobou som smutná, lebo Lukáš šiel na mesiac do Prahy a chýba mi, strašne. Je to akoby jedna moja časť odišla s ním a nestačia mi jeho správy či ranné prezvonenia, ale snažím sa, vybrala som si to. Ani neviem ako a zamilovala som sa doňho po uši, tak teraz znášam následky. Smejem sa, žijem ďalej svoj život, ale nie je chvíľa keby som jednou svojou časťou mozgu nemyslela naňho, že je tam ďaleko...A najsmutnejšie je, že nemôžem svetu ukázať ako ho ľúbim, že som zadaná, že on ma moje srdce. Vedia to len tri osoby a vy, inač sa tvárim (najmä pred rodičmi), že žiadny Lukáš neexistuje, ach jaj..."Láska robí vrásky na čele..."


Mám cez deň však chvíľe, keď z neho nedepkárčim, sú síce zriedkavé, ale o to viac oslobodzujúce. Dnes poobede, keď som prišla zo školy, som našla obálku v schránke a bola adresovaná MNE!! :D Prišlo mi maturitné oznamko od Nataly a strašne som sa potešila. Na všetko som zabudla a len som ohmatávala tú "poskladanú kocku"...Už mám oznamko aj od Yumi a Mimi a teraz aj Nataly. Všetky ich mám v mojej čarovnej škatuľke, tam sú odložené a až raz budem stará tak si ich budem prezerať a spomínať. A zlatká, mám šialenú prosbu :D Ak máte nazvyš svoje oznamko a chceli by ste mi ho podarovať, resp. poslať poštou, budem úplne happy :D :) Adresu vám dám ak by ste potom chceli :) Veľmi by ma to potešilo, chcem mať hmotnú pamiatku na všetky z vás a o štyri roky vám pošlem to moje, ak dožijeme :D

A zas článok o ničom. Ale aspoň som si uľavila čo sa Lukáša týka a ešte raz, Nataly, zlatko moje, ďakujem :)) Čoskoro sa ozvem s challengeom, mám teraz veľa času :D V škole je síce toho veľa, ale ja sa neuveriteľne flááákam (tým sa asi nechváli, čo?? :D) tak ja idem, ľubkáááááááám Vááás :))

Po 13 dňoch ...

18. září 2012 v 17:36 | Jully
Preboha, tak zlé na tom blog nikdy nebol po existenciu troch rokov, ale prišla kríza. Nemám chuť pridávať, nemám chuť ani otvoriť nové okno a napísať adresu blogu. Neviem čo sa to so mnou deje. Nechce sa mi ani komentovať vaše články, hoc ich prečítam. Som čarovne lenivá....Celé dni je to len škola, chatovanie, učenie, spanie ...Teraz som doma dva dni, som chorá, ale aj tak tu nechodím, vkuse spím alebo sa len poflakujem. Žijem inač ako kedysi, niekto vraví, že som sa zmenila, dokonca skazila, ale ja mám pocit, že som trošku dospela, trošku zosilnela. Prestávam byť až taká bojácna a taká hanblivá ako napríklad pred dvoma rokmi. Stále vás však vo svojom živote potrebujem, na tom sa nemení nič :) Spoznala som veľa nových ľudí...


Lukáš. Áno, to isté meno ako hlavná postava v mojej knihe :) Videla sme sa raz aj to len pol hodiny, ale potom ma odviezol domov, bolo to šialené. Ja mám zadarmo esemesky aj on a tak si celé dni vypisujem, somariny, dôležité veci, smajlíky, už je to 645 správ a bolo by ich kebyže sa teraz nestavím, kto vydrží dlhšie nenapísať :D Je to ani nie deň a ja už mám absťáky, ale nemyslite si, je to len kamarát, aj keby sa mi páčil, nikdy by to nemalo perspektívu. Ale nie je to len on, ale aj Martin, Erik, všetko kamaráti, s ktorými sa mi úžasne píše, dokážem im povedať veci, ktoré nedokážem vysloviť a oni to obrátia na žart a hneď mi je lepšie. Niekto hovorí, že ineternt ľudí kazí, kazí ľudské vzťahy, ja si to nemyslím. Cez internet som spoznala veľa úžasných ľudí počnúc vami. S niektorými sa poznám osobne ako Yumi a Mimi a máme si aj naživo mnoho čo povedať. Lebo sme si sadli, lebo sme na rovnakej vlnovej dĺžke. Cez net som sa naučila byť sebavedemojšie a komunikatívnejšia, dokonca, keď som sa s Lukášom stretla, tak som ja udržiavala konverzáciu, lebo on bol hanblivý. Toto by sa mi nikdy nestalo, ale teraz som iná, dúfam, že v lepšiom. Viem internet je klamlivá vec, ľudia niekedy nie sú takí, za akých sa vydávajú, ale ja nie som až taká naivná a toto riziko poznám. Mám doma ďalšie dve knihy od Coelha, Záhir a Alef, tak sa teším. Ak budem mať maródku tak sa do nich pustím a budem sa venovať sebe. Ľúbim Vás a aj keď to hovorím v každom článku poviem to znova, myslím na vás, záleží mi na vás, ale moja pohodlnosť a nechuť je silnejšia ako ja, to jedno ma mrzí.

S láskou, Vaša Jully :)

Keď sa Jully rachla ... do hlavy ...

26. srpna 2012 v 11:52 | Jully

Myslím, že slušnosť káže ukázať sa, nemám však náladu. Poslendou dobou je to so mnou ako na hojdačke. Raz som hore a raz dole. Raz sa smejem, potom mám depku. A za všetko môžu ľudia. Takí čo sa potajomky dostávajú do môjho srdca. Nejdem nič rieišť, len vám vravím ako sa mám. Do noci si chatujem so skvelými ľuďmi, idem spať celá natešená, nemôžem spať...A potom cez deň sa niečo stane a mám depku. A niekedy aj z tých ľudí čo so mnou chatujú. A depka ma chytá aj zo školy. Blíži sa to a ja o to nestojím. Zrazu ma z toho chytá panika, Bože. Ale mám vás a viem, že sa na vás môžem spoľahnúť, aj keď na vás kašlem. Ľúbim Vás :) P.S. Už mám vybratý jesenný dess, len ho nastaviť treba ;)

Jully má "birthday" :) ...

21. srpna 2012 v 8:35 | Jully

♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥

♥ Vždy som na tomto blogu tajila svoj vek. Cítila som sa ako dieťa (a stále dieťa som), hanbila som sa za svoj vek. Keď som tento blog vytvorila mala som dvanásť a a približne desať mesiac. Dnes mám pätnásť. Som ešte mladá babenka s občiankou v ruke. Škoda. Koľkokrát túžím mať tridsať, aby ma ľudia brali vážne, aby som mala svoj domček, svojho manžela, svoju rodinku, svoju knihu. Zatiaľ som len pubertiačka, ktorú nik neberie vážne, veď ona je ešte takááá mladááá. Som, ale premýšľam príliš dospelo. Moja trinásťročná sesternica mi hovorí, že rozprávam ako stará korytnačka alebo ako Sheldon s Teórie veľkého tresku. Nie je to práve najlepší pocit keď mi to vraví a ešte horšie je, keď som šla s ňou a jej kamarátkou von. Cítila som sa ako ich mama alebo staršia sestra. Nestačila som im. Už sa totiž nedokážem chichotať a byť každý týždeň zamilovaná do iného chlapca.
Taylor Swift - Fifteen

♥ Preto tak milujem vás. Ste staršie, rozumieme si, ale máte ma radi aj keď som od vás o toľko mladšia. Vždy som si myslela, že vek je rozhodujúci vo vzťahoch, dnes viem, že je to o porozumení si dvoch duší. Moja sestra má dvadsať, ale hádame sa ako škôlkarky, kebyže už "nemáme rozum" možno sa budeme aj biť. Vždy som túžila po sestre, s ktorou by sme rozoberali hudbu, chalanom, make-up, život...Aby sme si rozprávali tajomstvá, no nikdy to nefungovalo. Myslela som si, že kvôli vekovému rozdielu, ale bola som vedľa jak tá jedľa. Je to v nás. Máme iné záujmy, iné pohľady na svet. Iný hodnotový rebríček. Nemáme v sebe dôveru, nedokážeme si len tak povedať tajomstvo. Rozčuľujeme sa navzájom. Strašne ma zlostí jej lenivosť a neporiadnosť!! Dobré sestry sme jedine vtedy, keď je na intráku...Odbehla som od témy, no aj toto patrí k téme. Hanbila som sa za svoj vek, ale už viem, že na ňom nezáleží.
Viete, rokmi sa môj postoj k narodeninám zmenil. Obťažujú ma. Darčeky radšej dávam ako dostávam. Mám všetko čo potrebujem a niekedy by som bola radšej, keby niektorí členovia mojej rodiny mi ani nedávali tých päť eur a čokoládu, nechcem ich totiž od nich. Radšej som, keď počas roka dostanem drobnosť od ľudí ktorí ma majú radi, len tak, lebo ma majú radi :)

Ine Kafe - Mojich najlepších 15 rockov

♥ Musím však povedať, bolo to pekných pätnásť rokov. Rapídne som sa zmenila. Spoznala som mnoho ľudí. Mnoho som zažila (áno napriek svojmu veku som zažila toho viac ako dospelý človek). Prežila som dva storočia, dva tisícročia, moje detsvo.

♥ Tento rok oslávim svoje národeniny granciózne. Idem do PO za Yumi. S ňou si skvelo pokecám, zasmejem sa. Strašne sa na ňu teším. Ako pôjdeme po sekáčoch a na kofču. To budú krásne narodky. A na FB ani nepáchnem. Od niektorých ľudí ani nechcem "Všetko najlepšie!" na nástenke.

Jully h-h-hrabe...

16. července 2012 v 12:28 | Jully

Máme tu akútny nevyliečiteľný prípad...Jully začalo šibať, áno, je to horšie ako obvykle. Tento stav sa vymyká kontrole. Ani tí najlepší psychiatri si nevedia rady, netušia ako odstrániť jej "malý problém". Totiž, Jully v polovici júla zatúžila po škole. Nekontrolovateľne a hystericky. Nudí sa totiž, nie nenudí, vlastne nie, má toto dosť na zozname, čo chcela urobiť, ale všetko ju tak nekontrolovateľne nudí, že má chuť vyskočiť z okna. Nedokáže sa zabaviť. Má chuť preležať celé dni v posteli. Klamala v predchadzajúcom článku, nedokáže si vytvoriž zábavné a super prázdniny. Všetci na ňu serú a jej hrablo. Ešte nikdy to nebolo také zlé, aby túžila po škole. Je to s ňou na nevydržanie, ak poznáte nejaký učinný spôsob na jej terajší stav, ozvite sa!! Akútne!! A najlepšie by boli nejaké opijáty, aspoň by bolo oprávnene šialená. Aj počasie by sa mohlo umúdriť, len to zhoršuje jej depresiu a bláznovstvo...
S vrelou vďakou Jully-in mozog :)

"Thank you God, that You love me" ♥...

8. června 2012 v 17:29 | Jully

♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥

Poslednou dobou sa cítim ako vyštavený citrón, veď aj moja nálada zodpovedá cintrónu. Bože, tak som sa potešila, keď som dnes poobede bola konečne doma. Hneď som si napustila vaňu, vyliala tam cca pol fľaše peny a zaľahla som. To by som však nebola ja, keby sa aj v tejto "pokojnej chvíli" niečo nestalo. Vzala som si do vane MP3, že sa opriem a ona bude pekne krásne na kraji...Bohužiaľ som sa posunula a ona čľup (!!), a už sa plávala na svoju poslednú cestu. Trhla som ňou, ale vytiahla som len slúchadlá, vravím si "paráda, natečie tam voda, to prežiť nemôže"...Prežila, ale so značnými poškodeniami. Dorici, cítila som sa ešte mizernešie ako posledné dni. Veď som ju dostala ešte len na Vianoce. A prežila so mnou toho mnoho. Bola na tom dosť zle. Prehrať pesničku šlo, ale keď som dala hlasitosť napr. na 15, tak sama začala rapídne klasať na 0. A MP3 bez hlasu asi nemá zmysel. A ešte k tomu si sama skákala piesne, proste jej preplo. Len Božičko vie, ako som ju chcela oživiť. Hladkala som ju, resetovala, fénovala. Nakoniec som ju strčila do notebooku, lebo mala len jednu čiarku a verila som. Tak veľmi som Boha prosila o zázrak...A stal sa!! Teraz sa dobila aaaa IDE. *Berte vuvuzely a spievajte ódy!!* Nič sa neposúva, funguje všetko ako má. Trošku sa však obávam následkov. Či pôjde už stále ako hodinky, alebo vydrží dva dni sa zrúti sa úplne. Jedno je fajn, že otec o ničom nevie, šak ten by ma zabil. On je totiž háklivý na to, keď nezachádzam s vecamií opatrne, a má pravdu. Už stále, keď sa šturím do vane si budem vravieť aká som rula...Teraz len ďakujem Bohu. Viem, že aj takýmito maličkosťami sa mi chce ukázať... Možni je len kvalitná... Ja však verím na zázraky :) "Ďakujem Ti Bože, že ma tak miluješ!!" ♥

Iba krôčik k úsmevu...

4. června 2012 v 14:46 | Jully

Jully sa usmieva. Prečo?? Stačili dvs slová. Nie, nebolo to ani "škola horí" ani "milujem ťa" (aj keď to by potešilo :D). Boli to iné dvé slová, ale pekne po poriadku. Depku som mala asi od soboty. Vonku je hnusne, v škole tiež zle, nemám sa z čoho tešiť... Dnes po škole som zašla do nášho obchodíka na sídlisku, aby som si kúpila moje arašidové chrumky ♥ a pri pokladni mi predavačka vraví: "No čo pani spisovateľka?" Prv som bola v šoku, že odkiaľ ona pozná moju tvorbu a potom mi to došlo. Dnes v okresných novinách vyšiel môj článok (správa) o školskom výlete, na ktorom sme boli a pod ktorým bolo moje meno. Skutočne ma to veľmi potešilo. Veď moja srdce piští už nejeden rôčok po takomto oslovení. Aj teraz dúfam v to, že moje meno sa raz bude skloňovať s "pani spisovateľka". Síce to tá predavačka povedala s istým humorom, viem však, že to nemyslela zle, práve naopak. Nebol to ten uštipačný humor, keď vám chcú ľudia ublížiť, bol to ten milý humor, ktorý vás ma potešiť ...a podarilo sa :) Srdce mi ešte dlho ihralo ako malý vtáčik. Po nejakom tom piatku som sa cítila veselá, poctená a ľahká ako fifi-pierko :D A stačilo tak málo...Stačilo, aby mi cudzia osoba povedala dve slová (dobre, tak teda štyri :D) Prajem vám takúto radosť z maličkosti, lebo tá je snáď najkrajšia :) A aj keď článok je ako tisíc iných v mojom archívu, nemá bohvieakú pointu (asi ako polovica mojich článkov), ale viem, že si ho prečítate a tiež sa usmejete. A ja si po sto rokoch tento článoček nájdem v archívu a znovu si pripomeniem, že radosť je prchavá "vec", ale o to ľahšie nájditeľná :)

Keď má Jully zasa raz stavy. P.S. Len pre silné povahy...

30. května 2012 v 19:40 | Jully
Mala by som sa teraz učiť chémiu, ALE...mám to u prdele. Nevládzem, fakt. Je pravda, že doteraz som sa ulievala a dosť teda, kedže som bola znova na maródke minulý týždeň + ten výlet čo nedopadol až tak dobre, no aj tak sa cítim ako vyštavený citrón. A viete čo k tomu stačilo?? Jeden jediný deň v tej poondenej škole. Hneď na prvej prestávke mi pokazili náladu, presnejšie môj spolužiak. Rozprávala som sa so spolužiačkou o spoločnom projekte a on sa ma spýta či som tehotná. To kvôli môjmu "kotlíku", ale aj tak. Čo ho to tankuje?? Jeho to predsa nie je (chvalabohu ani nikoho iného, kedže to nie je bábo, ale všetky tie čokolády ;D) a ešte musí byť hnusný, ale o.k. jedným uchom dnu, druhým von...To som ešte nevedela čo ma čaká. Moja matikárka s testom a môj blbý telocvikár s blbými komentármi *ustrihnúť mu vtáka málo*. A na poslednej hodine ma dojali zas moji spolužiaci. Kto by to bol povedal, že budem týždeníčka (veď keď už všetko zlé, tak nech je to ešte horšie, však že?!) a mojou povinnosťou na dejepise bolo zavesiť poondenú päťkilovú mapu 1.svetovej vojny (ktorej výroba sa dátuje na to isté obdobie) na našu tabuľu. Ja, babenka so 152 cm. Viete ako to vyzeralo?? Strašne...úboho. A ešte tie poznámky, aby bola vodorovne a neviem čo. A just bola totálne nakrivo. A ešte k tomu som chcela tabuľu zdvihnúť, ale nechcela som zdvihať mapu, aby sa nedajbože nezložila na zem, tak som to skúšala za krídlo a viete čo?? Moja spolužiačka, ktorú mám už dlho v zuboch na mňa začala doslova zjapať, že či mi niečo vraví fyzika a ťažisko. A ešte na mňa od niekoho zaznelo "krava". To som už mala ale že dosť...!!


Kriste, keby tam nie je triedna, ktorú mám veľmi rada a viem, že ma má rada za moju slušnosť a povahu, tak ju zabijem. Dôjdem k nej a vyšklbem jej všetky vlasy a zničím jej známky krásy. Už dlho sa na to chystám. Škoda, že vždy keď jej niečo odvetím (aj to raz-za-čas, väčšinou ma nič dobré nenapadne alebo nevládzem odpovedať) tak sa len zosmiešnim, lebo asi ďalší piati sa rozosmejú. Oni totiž nepoznajú iný jazyk ako nadávanie a ja som sa zaprisahala, že "tvrdo" nadávať nikdy nebudem...A tak to aj ostane, síce neviem dokedy, ale tak verím si. Tá kobyla na ďalší rok ide na inú školu, snáď bude pokoj. Dúfam, že na strednej to bude iné, aj keď sa obávam. Ľudia sú všade rovnakí a ja sa nezmením...
Najhoršie na tom je, že kvôli Facebooku mám prehľad o mojich statusoch spred 2-3 rokoch. Minule som len tak blúdila a v roku 2009 ma moju spolužiaci mali radi. Komentovali, dávali lajky, smajlíky...teraz si ma mažú s priateľov. Niekedy si vravím, či som sa tak veľmi zmenila ja alebo oni. Neviem, ja si pripadám stále rovnaká. Veď aj tento blog mám z roku 2009, čo myslíte, vy "pôvodní" zmenila som sa?? Ja si to nemyslím, len som sa stala silnejšou, možno, ale aj tak im nikdy stačiť nebudem. Nikdy nebudem taká drzá, sebavedomá, vulgárna, drsná...
Ale nechám to tak. Do pivnice, zas prídem po pol storočí a sťažujem sa. Chcela by som mať články plné optimizmu, aké má Nataly, ale ja mám blog práve na tie moje výlevy. Snáď mi to prepáčite, veď vy ste už snáď zvyknutí...A za to Vás tak veľmi ľúbim :)

Výletík!!! :D ...

20. května 2012 v 10:23 | Jully
Ahojky, krásnu nedeľu prajem!! :) Zajtra dochádzam na výlet a takto sa chcem s vami rozlúčiť. Držte mi palčeky, nech ráno o pol piatej vstanem. Už teraz mi idú oči šikmo, keď si to uvedomím. A to ešte nie som pobalená. Myslím, že to bude ten najtvrdší oriešok :D Ja chcem veľkú kabelu, mama ruksak. Ja chcem balerínky, mama botasky. Viete, milujem svoju maminu, ale niekedy by som jej bola vďačná, keby sa do mňa nestarala...Ale, zas bez nej by som možno nabalila celú moju skriňu! Kriste, keď ja som človek, ktorý potrebuje mať všetko pod kontrolou. Potrebujem byť pripravená na deň aj noc, situácie športovné aj elegantné, na teplé a studené počasie.


Jednoducho, výlety nie sú nič pre mňa :D A ešte väčší trapas je, že sú to len dva dni! Ja viem, o.k., neviem sa pobaliť na dva dni, veď čo...*Tvárme sa, že to nie je smutné*... A to sme len pri oblečení. Potom potrebujem mobil, nabíjačku, Mp3, peniaze, zubnú kefku + pastu, hrebeň, sponky a gumičky, dáždnik a arzenál liekov. Nie, neplánujem sa zdrogovať, ale keď ja som stále na antibiotikách ( a probiotikách) čiže ešte aj to. A hlavne, ja potrebujem mať so sebou aj lieky na hlavu a brucho, keby niečo...A ešte nesmiem zabudnúť mamkine pizzovníky, vodu a ďalších tisíc vecí, ktoré sa nezmestia ani do toho najväčšieho ruksaku aký doma máme. A ako poznám mamu, určite zajtra ráno o piatej mi bude tašku kontrolovať a nad polovicou bude hundrať "Načo ti bude toto?? alebo "Toto je zbytočné, načo to zybtočne ťaháš?" A nevysvetlím jej, že jednoducho to všetko potrebujem!! *nie som blázon, nie som blázon* Aaa, to najdôležitejšie treba pribaliť - "vodičku" :D Ale nie, to sa ja len tak smejem, pretože v utorok mám meniny a predsa - treba osláviť! Ale viete čo?? Tým sviniam mojim spolužiakom sa ani nalievať neoplatí. V slabej chvíľke by ma prezradili a ešte by povedala, že som doniesla humus, toť, ľuďom sa nezavďačíš...
A to ešte nepočítam moju povahu, tú je najťažšie zbaviť. Viete, ozýva sa moje staré dobré bojazlivé ja. Už teraz mám v mysli tisíce obrazov: nabúrame s busom, bude mi zle, vráti sa mi teplota, niečo zabudnem (!)...Áno, áno, preto radšej ostávam doma a kašlem na nejaké výlety, lyžiarské apod. No snažím sa toho môjho zlého ja zbaviť, čiže...
A sme tu, paráda, na konci môjho tárania. Chcela som vás len pozdraviť, povedať, že idem preč a tu nebudem (akoby som tu bola, keď som doma...) a zas vás len otravujem somarinami a mojou cestovnou horúčkou. Snáď mi v tej Blátnici (medzi Martinom a Banskou Bystricou) bude dobre a uvidím kus Slovenska. Hlavne sa teším na tie moje rozmazané fotky, kedže sa vašej Jully trasú ruky, ale aj to je niečo :D Asi si fakt "vodičku" vezmem a sa posilním, možno dopadnú tie fotky lepšie :D Tak sa majte krásne, prednastavila som vám na zajtra poviedku, snáď vás poteším :) A vopred ďakujem za vaše priania, aby som si to užila *jak si verí, rula jedna* :D ♥

Som nasr...nasrdená ...

2. května 2012 v 14:27 | Jully

Som nahnevaná, možno to bude tým slnkom, možno môjimi telocvikármi, možno mojími spolužiakmi. Dnes je fakt mizerný deň. Ani ma tak veľmi nevytočilo, že sme na pravé poludnie bez vody museli utekať po násype niekoľko kilákov, musela som prejsť špinavým studeným potokom, nie to bolo ešte v pohode. To že mám mierny úpal, je tiež v pohode, ale to čo sa dialo na dejepise, to je aj na mňa moc. Jednoducho, mali sme blbú písomkú s nejakými spisovatelľmi a ja som nevedela ich mená. Pomaly nikto to nemal (5 bodov), ale väčšina má jednotky. Zázrak?? Nie, podvod. Naša dejepisárka nám písomky porozdávala bez známky, aby sme si popočítali a zkompletizovali body a stupnicu. Písomky zbierať nechcela, takže všetci si mohli pripočítavať body. Môj dutý spolužiak, ktorý prepadá z viacerých predmetov má jednotku. Spolužiačka, s ktorou som sa bavila o tých spisovateľoch, jednotka. Príde mi to hnusné, sprosté. Jasné, mohla som to spraviť ja, ale nedokázala som to a teraz, teraz sa seriem na ostatných, že oni to spravili. Nič ma do toho, ale príde mi to nefér. Hlavne tá naša naivná učiteľka. Jasné, stále základná, ale toto?? Bože, chcela som zabíjať. Dnes je proste bad day a keby som mohla, tak niekoľkých mojich spolužiakov bez milosti zastrelím.


Aj tú biflošku-štetku, čo je fakt nemorálna a neslušná a učí sa lepšie ako ja. F..k. Nevadí, teraz mám z dejepisu priemer 1,5. Kebyže si "ponachádzam" body, mohla som mať na konci roka aspoň z dejáku pokoj, takto sa musím prihlásiť, ale nedokázala by som takto podvádzať. Iné je, niečo si s kamoškou na písomke poradiť, iné pripísať si body v učiteľkinom mene a potom nadiktovať "svoju" známku. Dnes akurát pred teligou sa baby rozprávali, že jedna babenka si u Číňana skúšala slnečné okuliare a zabudla si ich dať dole. A keď vyšla von tak alarm nepípal. A tak sa tie kravy rozprávali, že či by ich šli vrátiť. A viete čo?? Nie, nechali by si ich. Nie som svätá, nikdy som sa za ňu nepokladala, nechcem sa cítiť lepšou ako ostatní. nechcem iných súdiť, ale moje svedomia by to neznieslo, ich však áno. A to ma serie najviac, jednoducho, tu ma inšpiruje pieseň od Foster The People - Pumped Up Kicks. Koľkokrát si v duchu v mojej triede pospevujem: "All the other kids with the pumped up kicks. You better run, better run, outrun my gun…" Kriste, ingorujte ma dnes.

 
 

Reklama