world-behind-my-wall - Články

Spadni, aby si lietal 12.časť ...

Mon, 21 May 2012 12:12:00 +0200

Bol to už mesiac. Na všetko som si už zvykla, na režim dňa, na to že som v inom cudzom prostredí. Na iný jazyk som už prepínala stále. Sem-tam mi niečo ušlo, ale stačilo si aj niečo domyslieť, aby mi došla podstata.

Vonku boli strašné horúčavy a všetky decká sa chodili vonku blázniť. Ja som sedela v izbe a cez okno som sa dívala na jašiace sa deti.

S Lukášom sme sa videli trikrát denne po desať minút, keďže Monika mala za úlohu sedieť s nami za stolom, bola to fakt úbohá konverzácia.

Stále častejšie som sa utiekala ku knihám. Už som prečítala celú sériu kníh Anna zo Zeleného domu a teraz som sa vrhala na prvé vydanie Harry Pottera. Knihy mi dávali možnosť utekať z tejto budovy, preč z reality.

Bolo to ťažké, niekedy som sa pristihla, ako si tlačím kolená k brade a s hrôzou sa dívam cez okno von do slnkom zaliateho sveta.

Presne o mesiac som mala nastúpiť na gymnázium, bolo celkom blízko, netušila som ako vyzerá, nemala som tú šancu ho vidieť, ale mala som obavy.

"Liana? Vedúca chce s tebou hovoriť. Je na chodbe." Prehovorila za mojím chrbtom Dorota, až som sa zľakla.

"Okej, ďakujem." Šúchajúc som sa vliekla na chodbu a môj mozog pracoval na plné obrátky. Čo zasa chce? Spravila som niečo, o čom neviem?

"Ach, ahoj, Liana! Mám pre teba prekvapenie," pozdravila ma vedúca s úsmevom.

"Takže, za tvoje dobré správanie, máš dnes povolené ísť na kúpalisko so staršími deťmi," oznámila mi a ja som sa nezmohla na nič lepšie, len som otvorila ústa. Ona na mňa civela a ja na ňu. Prebrala som sa až vtedy, keď mi po brade začala tiecť slina.

"To akože fakt?" spýtala som sa stále v šoku.

"Áno, choď sa pripraviť, plavky máš, však?"

"Áno, mám," prikývla som.

"Tak po obede máte byť všetci nastúpení pred domovom, potom tam pôjdete všetci spolu aj s pani vychovávateľkou."

"Ďakujem," zakričala som a už som aj trielila do svojej izby.

Vytiahla som si tašku a začala tam hádzať kraviny, potom som sa zarazila a vybrala som tie veci preč.

Ako prvé som zašla do kúpelne a vzala som si osušku s veľkým palmovým stromom.

Potom som si vzala plavky a šla si ich na WC obliecť. Boli to dvojdielne plavky, vrch bol na šnurovanie cez lopatky a okolo krku, ako bolo bežné. Na oboch boli vyšité bielou niťou kvietky, motýle a hviezdičky. Špeciálne som ich milovala, kúpila som si ich pred rokom, keď sme šli na dovolenku do Talianska. Boli drahé a mama mi ich nechcela kúpiť, ale potom mi na ne dal otec.

Po tvári mi stiekla slza. Sadla som si na záchodovú misu a hlavu som si dala medzi kolená. Pocítila som ten tupý pocit samoty. Bol to mesiac a ja som bola v poriadku, ale boli chvíle, keď som sa rozpadla ako handrová bábika.

Toaletným papierom som si utrela tvár a natiahla som si na plavky minisukňu farby bieleho hrozna a krátke tričko na zapínanie okolo krku farby tmavej zelenej.

Vzala som si všetky veci a vyšla som z kabínky. Opláchla som si poriadne tvár. Potom som si na oči namaľovala slabú čiernu linku a na pery som si dala ružový lesk.

Úhľadne som si prečesala vlasy a do tých mojich kučier som vrazila čelenku.

Vrátila som sa do izby. Do tašky som si zbalila ešte niekoľko potrebných vecí a potom som si sadla na posteľ. Po spomienke na rodičov mi moja nálada klesla o niekoľko stupňov.

Na nástenných hodinách ukazovalo dvanásť. Čas obedu. Preto tu nikto nebol, všetci sa už odobrali na obed. Vstala som aj ja. Mojich desať minút s Lukášom a Monikou.

V jedálni sa to len hmýrilo deckami, ktoré si nadšene rozprávali o dnešnom výlete na kúpalisko.

Vzala som si tanier, na ktorom boli cestoviny s tvarohom. Z ďalšieho stola som si vzala vidličku a odobrala som sa k stolu v rohu jedálne. Bolo veľmi zvláštne, že tam nesedela Monika. Vždy prišla predo mnou a hnusne sa na mňa vyškierala.

Teraz tam sedel len Lukáš a jedol svoje cestoviny. Prisadla som si k nemu.

"Ahoj," pozdravil ma a na tvári mu pohrával úsmev.

"Konečne po mesiaci sami, čo?" nadhodila som veselo.

"Hm, jasné. Ideš aj ty dnes na to kúpalisko? Vyzeráš byť nejaká veselá."

"Áno, vedúca mi to za dobré správanie dovolila. Ideš aj ty?"

Na znak súhlasu prikývol a mne spravil žalúdok hop. Tam nás určite nebude Monika nonstop strážiť.

V tichosti sme obaja dojedli.

"Takže, počkáš ma vo vestibule? O päť minút?" spýtala som sa, keď sme niesli svoje taniere k okienku.

"Jasné a buď presná. Teším sa," povedal, usmial sa a žmurkol.

Ja som sa chytila stola, nadýchla sa a opatrne vydýchla. Tými očami vedel robiť zázraky.

Odchádzala som s jedálne s úsmevom na perách a konečne po mesiaci prišlo niečo skvelé a dobrodružné.

Ani neviem ako, tých pár minút zbehlo ako a ja som s taškou prehodenou cez plece utekala chodbou a schodmi. Bola som nadšená. Letela som dole schodmi a na predposlednom schode som sa potkla, keby nie Lukášovej ruky, ktorá ma chytila, rozpleštila by som sa pod schodmi ako ploštica.

"Ďakujem," poďakovala som s rumencom na tvári.

"No, čo iné ti ostáva, ale sľúb mi, že si budeš dávať pozor, je to pre mňa dôležité, je to moje poslanie, strážiť ťa," šepkal a ja som si nebola istá, či som vôbec tie slová počula. Moje podvedomie mi našepkávalo, aby som sa zamyslela nad tými slovami, ale bola som taká šťastná, že som ani na to nepomyslela.

Dychtivo som kráčala k skupine starších žiakov, ktorí sa veselo zhovárali o dnešnom výlete.

"Tak, sme tu všetci? Áno, tak sa zoraďte, pôjdete dvaja a za nimi ďalší dvaja. Na kúpalisku si všetci dávajte pozor, krémujte sa a navzájom sa strážte, chcem aby sme sa všetci vrátili v takom stave, v akom ste teraz," dirigovala a poúčala nás vychovávateľka a my sme svorne prikyvovali, celí vzrušení, kedy už konečne vyrazíme.

Naše prosby boli vyslyšané a konečne sme vyšli von z budovy. Zhlboka som sa nadýchla, po tom mesiaci a užívala som si, že som konečne vonku.

Všetci sme vzorne kráčali a ani som nevedela kadiaľ to vlastne ideme. Videla som okolo seba budovy, ľudí, cesty, ale nepoznala som to tu, bolo to všetko pre mňa cudzie a nepoznané, no vedela som, že si toto mesto obľúbim. Nebolo to obrovské mesto s dopravnými zápchami a veľkými masami ľudí, ktorí sa niekam ponáhľali, bolo to mesto. Páčil sa mi ten pokoj a zároveň ruch, aké mesto máva. Prechádzali sme po chodníku a naľavo od nás bola široká cesta pre štyri jazdné pruhy. Kráčali sme smerom na okružnú križovatku, ktorú som videla už z diaľky.

Vychutnávala som si teplé, ba až tropické lúče slnka a nevnímala som už viac cestu. O desať minút sme spomaľovali a uvedomila som si, že sme už blízko. Zabočili sme na obrovské parkovisko s množstvom áut. Postavili sme sa do radu a počkali sme, kým za nás všetkých vychovávateľka zaplatí. Mohli sme vstúpiť a ja som sa okamžite začala obzerať, ako som to mala vo zvyku.

Videla som cez sklá jednej budovy krytý bazén, nazývaný Vodný svet, ďalej tu bola terasa, občerstvenie, malá reštaurácia, vodný futbal, trampolína pre deti. Ako sme pokračovali, zbadala som aj bazén pre batoľatá a tiež bazén s umelými vlnami. Potom som už len z diaľky videla jeden obrovský bazén, kde hĺbka bola dva metre.

"Vidíš ten tobogan!" skríkla jedna baba vedľa mňa, až vtedy som si až vtedy všimla tobogan, ktorý ústil do štvrtého bazéna.

Všetci sme si našli miesto na ležanie. Dievčatá boli spolu a taktiež chlapci, mne sa to síce nepáčilo, ale musela som to akceptovať.

Roztiahla som si deku a položila som si na ňu tašku. Na okamih som sa len tak zahľadela a započúvala. Detský krik, zvuk vody, rodiny na výlete, to všetko som videla a počula.

Usmiala som sa a začala som si cez hlavu sťahovať tričko. Ostala som v plavkách a na okamih som sa cítila ako nahá, no okamžite ma ten pohľad prešiel, keď som zbadala závistlivé pohľady dievčat. Zdvihlo mi to sebavedomie a stiahla som si aj sukňu. Doslova som im čítala v očiach, ako skvelo v tých plavkách vyzerám. Zasmiala som sa a všetko som si naukladala úhľadne na kôpku.

Obzrela som sa a niekoľko metrov predo mnou som uvidela chalanské miesto. Lukáš si práve stiahol tričko a krátke nohavice.

Na mieste som uvidela niečo také anjelské, krásne a sexy, ako nikdy v živote. Plytko som dýchala, bolo mi na tyčku.

Dívala som sa na jeho svaly na rukách, tehličky na bruchu a pevné nohy. Plavky mu siahali po kolená a boli čiernobielej farby, ladili sme spolu.

Pohodil čiernymi strapatými vlasmi, zadržala som dych. Jeho zelené oči sa leskli na slnku a opálené Lukášove telo mi nerobilo dobre.

Zohla som sa ku taške a vytiahla som odtiaľ fľašu vody. Začala som do seba nalievať čistú, pramenitú vodu, len aby som zahasila ten pocit, ktorý vo mne vyvolalo Lukášovo skoro nahé telo.

"Ideš do vody?" opýtal sa ma dotyčný a mne zabehlo.

Kašľala som a až keď mi vyhŕkli slzy, som bola schopná šepnúť "áno."

Kašľom som sa zadúšala celú cestu pomedzi všetky tie deky, až k bazénu. Tomu dlhému a aj najhlbšiemu. Prv než sme vošli do bazénu, sme sa museli osprchovať.

Lukáš šiel ako prvý, stlačil gombík a voda sa spustila na jeho mužné telo. Bola zjavne studená, keďže jeho pery slabo zmodreli.

Keď ustúpil, aby pustil mňa, ja som sa naňho dívala a dívala. Malé kvapôčky vody vynikali na jeho vypracovanom tele a bola som len rada, keď sa na mňa začala liať studená voda, schladilo to nielen moje telo, ale aj moju myseľ, ktorá sa načisto pomiatla.

Trasúc sa, som sa pohla k bazénu a Lukáš bol hneď za mnou. Schodíkmi som pomaly zostupovala a hneď ako som stála vo vode, som mala pocit naplnenia. Bola som vo svojom živle.

"Rada plávaš?" spýtal sa ma Lukáš, ktorý na mňa spŕchol vodu. Vrátila som mu to.

"Áno, voda je pre mňa veľa. Otec ma naučil veľmi skoro plávať. Hovorili, že som vedela skôr plávať ako chodiť," šepkala som, no vedela som, že Lukáš to počul. Prikývol a pochopil. Stále to bolo ťažké a boľavé, hlavne tie spomienky.

"Idem si zaplávať dĺžku," zakričala som cez ten všetok hluk práve vo chvíli, keď mi nad hlavou preletela nafukovacia lopta. Deti a mládež ako ja sa tu jašili jedna radosť, no niekedy to nebolo správne, nedávali taký pozor, aký by mali. Neraz im plavčíci hovorili, aby neskákali z okraja, aby niekomu neublížili a aj tak boli takí, ktorí to ignorovali.

"Budem plávať vedľa teba, ak ti to nevadí," zakričal na mňa. Počula som ho slabo, aj keď bol len meter odo mňa, taký tu bol hluk.

"Nevadí mi to, len či mi budeš stačiť," zakričala som a uškrnula som sa naňho, úškrn mi opätoval a ešte na mňa šplechol vodu.

Dali sme sa do plávania dĺžky. Miestami to bol horor, deti tu skákali, hádzali sa tu lopty, bolo ťažké nerušene plávať, no hneď ako sa začali umelé vlny, bazén sa mierne vyprázdnil. Mňa to nelákalo, ja som radšej len plávala. Lukáš mi stačil, dokonca bol niekedy aj trochu predo mnou, skvelo sme spolu ladili.

Po piatom kolečku som sa chytila okraja a naťahovala si končatiny, bola som uťahaná, no Lukáš hýril energiou. Bála som sa, že vypil aspoň tri energické nápoje.

"Musím si ísť oddýchnuť," šepla som vyčerpane.

Ani neviem ako som sa vyštverala z bazéna a dostala sa na deku. Tam som padla ako mŕtva. Moje nohy boli strašne stŕpnuté.

"A že vraj skvelá plavkyňa!" zasmial sa Lukáš, doberajúc si ma.

Obdarila som ho škaredým pohľadom, a preto som sa hneď spratal na svoju deku, no aj odtiaľ som počula, ako sa smeje.

Zatvorila som oči a vypla som si mozog. Naladila som sa len na teplo, ktoré vyžarovali lúče popoludňajšieho slnka.

Teplo, horúco, tropicky ...

Výletík!!! :D ...

Sun, 20 May 2012 10:23:40 +0200

Ahojky, krásnu nedeľu prajem!! :) Zajtra dochádzam na výlet a takto sa chcem s vami rozlúčiť. Držte mi palčeky, nech ráno o pol piatej vstanem. Už teraz mi idú oči šikmo, keď si to uvedomím. A to ešte nie som pobalená. Myslím, že to bude ten najtvrdší oriešok :D Ja chcem veľkú kabelu, mama ruksak. Ja chcem balerínky, mama botasky. Viete, milujem svoju maminu, ale niekedy by som jej bola vďačná, keby sa do mňa nestarala...Ale, zas bez nej by som možno nabalila celú moju skriňu! Kriste, keď ja som človek, ktorý potrebuje mať všetko pod kontrolou. Potrebujem byť pripravená na deň aj noc, situácie športovné aj elegantné, na teplé a studené počasie.

Jednoducho, výlety nie sú nič pre mňa :D A ešte väčší trapas je, že sú to len dva dni! Ja viem, o.k., neviem sa pobaliť na dva dni, veď čo...*Tvárme sa, že to nie je smutné*... A to sme len pri oblečení. Potom potrebujem mobil, nabíjačku, Mp3, peniaze, zubnú kefku + pastu, hrebeň, sponky a gumičky, dáždnik a arzenál liekov. Nie, neplánujem sa zdrogovať, ale keď ja som stále na antibiotikách ( a probiotikách) čiže ešte aj to. A hlavne, ja potrebujem mať so sebou aj lieky na hlavu a brucho, keby niečo...A ešte nesmiem zabudnúť mamkine pizzovníky, vodu a ďalších tisíc vecí, ktoré sa nezmestia ani do toho najväčšieho ruksaku aký doma máme. A ako poznám mamu, určite zajtra ráno o piatej mi bude tašku kontrolovať a nad polovicou bude hundrať "Načo ti bude toto?? alebo "Toto je zbytočné, načo to zybtočne ťaháš?" A nevysvetlím jej, že jednoducho to všetko potrebujem!! *nie som blázon, nie som blázon* Aaa, to najdôležitejšie treba pribaliť - "vodičku" :D Ale nie, to sa ja len tak smejem, pretože v utorok mám meniny a predsa - treba osláviť! Ale viete čo?? Tým sviniam mojim spolužiakom sa ani nalievať neoplatí. V slabej chvíľke by ma prezradili a ešte by povedala, že som doniesla humus, toť, ľuďom sa nezavďačíš...

A to ešte nepočítam moju povahu, tú je najťažšie zbaviť. Viete, ozýva sa moje staré dobré bojazlivé ja. Už teraz mám v mysli tisíce obrazov: nabúrame s busom, bude mi zle, vráti sa mi teplota, niečo zabudnem (!)...Áno, áno, preto radšej ostávam doma a kašlem na nejaké výlety, lyžiarské apod. No snažím sa toho môjho zlého ja zbaviť, čiže...

A sme tu, paráda, na konci môjho tárania. Chcela som vás len pozdraviť, povedať, že idem preč a tu nebudem (akoby som tu bola, keď som doma...) a zas vás len otravujem somarinami a mojou cestovnou horúčkou. Snáď mi v tej Blátnici (medzi Martinom a Banskou Bystricou) bude dobre a uvidím kus Slovenska. Hlavne sa teším na tie moje rozmazané fotky, kedže sa vašej Jully trasú ruky, ale aj to je niečo :D Asi si fakt "vodičku" vezmem a sa posilním, možno dopadnú tie fotky lepšie :D Tak sa majte krásne, prednastavila som vám na zajtra poviedku, snáď vás poteším :) A vopred ďakujem za vaše priania, aby som si to užila *jak si verí, rula jedna* :D ♥

Sakra...Neviem nadpis...To sa mi stalo prvýkrát...Všetko raz musí byť prvýkrát...

Wed, 16 May 2012 18:39:53 +0200

▬ ▬ ▬ ▬ ▬ ▬ ▬ ▬ ▬ ▬ ▬ ▬ ▬ ▬ ▬ ▬ ▬ ▬ ▬ ▬ ▬ ▬ ▬ ▬ ▬ ▬ ▬ ▬

Ak ste si mysleli, že sa podo mnou zľahla Zem, tak ste na omyle. Som tu a myslím na vás, ale nemám síl. Potím sa teraz jak kura na ražni. Miestami je mi zima ako za polárnou hranicou, miestami je mi horúco ako na rovníku. Mám totiž horúčky. Ja som tušila, že keď sa budem príliš tešiť na pondelko-utorkový výlet, tak sa niečo pokaká. Príroda predsa musí byť v rovnováhe. Ale viete čo?? Ja už na ten výlet ani nechcem ísť. Náš ročník ideme asi dvadsiati a tí starší nechcú ísť s nami. A za autobus sa mi nechce doplácať. Nie, klamem. Jenoducho chcem byť doma. Kebyže nie moja akmarátka, tak pošlem mamu, aby vypýtala peniaze späť. Neviem, či by mi ich dali, ale štyridsať eur je štyridsať eur. To nie je päť korún. Vtipné je, že vždy keď píšem článok, tak sa len sťažujem. Stará dobrá Jully :)

▬ ▬ ▬ ▬ ▬ ▬ ▬ ▬ ▬ ▬ ▬ ▬ ▬ ▬ ▬ ▬ ▬ ▬ ▬ ▬ ▬ ▬ ▬ ▬ ▬ ▬ ▬ ▬

Tak neviem, nemám nič extra na srdci. Len sa nehnevajte, ak tu budem neaktívna v prídavavaní článkov a komentárov. Asi budem len pozerať filmy a čítať knihy. Je mi síce zle, to tá chrípka, ale aspoň mi netečie z očí a nosa *rýchlo poklopkať po stole* a tak môžem čítať. Mám tam tri knihy, Prvá je Milo Urban - Živý bič (dobrovoľné čítanie :D), F. Christiane - My děti ze stanice ZOO a posledná je slovenská kniha Mrcha Hollywood od Jána Bryndzu a Roberta Bryndzu. Zaujímavá zmes, čo?? :) Veľmi sa teším na všetky tri. A filmy, ak chcete poraďte mi nejaké... Veľmi rada si pozriem niečo nové. Môže to byť všetko okrem akčňáku, hororu a dokumentu :D Máte teda široký výber. Tak idem a nezabudnite sa pozrieť pod celý článok :) Nebojte, za chvíľu budem fit ako rybka :D Zlá burina nevyhynie ;) Ľúbim Vás ♥

▬ ▬ ▬ ▬ ▬ ▬ ▬ ▬ ▬ ▬ ▬ ▬ ▬ ▬ ▬ ▬ ▬ ▬ ▬ ▬ ▬ ▬ ▬ ▬ ▬ ▬ ▬ ▬

Ak by ste chceli vedieť, na čom teraz závisláčim, tak je to nová telenovela na Dome - Mladí, krásni, skazení. Spomínala som to aj v minulom článku. A tu máte videjko s takým ľahkým zostrihom. A tá pieseň v pozadí je tiež krásna - Paulina Rubio- Ni rosas ni juguetes... Užite si to :) Aspoň nech viete o čom kecám. Jedným slovom - telenovela :D (ktoré milujem, najmä tie nové)...A možno poviete, že mám zlý vkus, ale ten špinavý-blondiak (ten čo povie "Te amo") je strašný kus, aj keď hrá sebeckú sviňu :D ♥ A on nakoniec zomrie...Mmm, život je nefér...Ale tak zomrie až v poslednej časti, takže sa ešte môžem kochať :D :D

P.S. Hneď mi je lepšie, vŕŕŕ :D :D

Tí bad guys...

Thu, 10 May 2012 20:19:20 +0200

Baby moje zlaté, dlho som tu nebola, ale snáď vám to vynahradí foto "Chucka Bassa" :) A hneď začnem takou zaujímavou tématikou. Bad guys. Že ktorej bábenke by sa to nepáčilo?? :D Ja takéto týpky mám veľmi v obľube. Filmy, seriály, knihy...V živote ani tak veľmi nie. V realite nehľadám zlého upíra, ale milujúceho chalana :) Ale to zasa odbočujem od témy. Pointou témy je, že ja si vždy vyberiem takéto chalana, ktorý nemá šancu. Viď TVD. Milujem Damona a aj tak od začiatku mi je jasné, že Elenine srdce získal Stefan. A takisto v mojej novej telenovele na Dome. Krásni, mladí, skazení (že prečo mi tak preskakuje?? je jasné, že z tých telenoviel, ja to viem :D). Tam ide o jednu babenku a tú chce "zlý" a "dobrý", a mne sa ľúbi ten arogantný, drzý, sebecký zvrhlík, ktorý má v skutočnosti dobré srdce...Ach...A ani si neviete v akej depresii som včera bola, keď som si pozrela originál telenovelu na YT. Pravdaže poslednú časť som len videla. (Rula som). A môj hrdina zomrie. On sa zo smútku predávkuje. Kriste, jeho je zábiť málo :D (trpká irónia :D :P). A nakoniec si srdce získa ten druhý.

♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥

Jasnéé. A viete ešte čo je najlepšie?? Že ja tie hlavné hrdinky, bábenky, z duše nenávidím :D Normláne mi prídu ako totálne kravy. Nevedia si vybrať, štrajkujú, trápia oboch a ešte sa tvária ako obete. A nakoniec si aj tak vyberú to nesprávneho. Ona sa mala predávkovať, nie on!! Doriti, akosi to začínam prežívať však?? Mňa by ste teda nechceli vidieť, keď sledujeme tie seriály alebo telenovely :D Ja kričím, nadávam, vzdychám :D Čo už, som romantická, spisovateľská duša, ktorá miluje toho nepsrávneho. Ale ja tomu nerozumiem. Niekedy ani nejde o to, že ten "môj" je zlý, niekedy je aj dobrý aj neviem aký, ale tá rula si vždy vyberie toho druhého. Nevravím, niekedy to výjde, ale percentuálne je to 80% k 20%. A toto všetko mi pripomína, že za okamžik mi ide Sultán. A aj tam mi zabili môjho obľúbenca Lea!! Ja to neznášam, ale aj tak to kukám...A nesmejte sa mi, že som ako stará babka na dôchodku :D Mne to proste k životu patrí. Prídem zo školy a na hoďku sa vyparím zo svojho života a zjapem na debilné ruly v telke :D Každý má predsa niečo...A viete čo?? Jedným sa stále utešujem. Keď tie kozy, nechcú toho môjho, tak ostane mne :D Škoda len, že teraz sa budem dívať na tú telenovelu ďalších 120 častí, budem sa rozplývať a potom bum, šak on zomrie!! Dočerta, prečo rada čítam v knihách poslednú stranu??? A prečo v telenovelách rada vidím poslednú časť?? A prečo zabili môj favorita?? Síce, možno ani môj spôsob riešenie zápletok by sa všetkým nepáčil...Tak, tak, nedá sa vyhovieť všetkým...

P.S. (21:17) Na jedno som zabudla. Dnes som akurát videla fotky hlavnej hrdinky Mladí, krásni, zkazení a toho môjho "zabitého" tiež z tej telenovely. A oni sú zjavne spolu v realite! To je na tom tiež sranda. Tak ako Ian a Nina. Začína to celé byť divné, či sa len ozýva moja domýšľavosť a paranoja?? :D :)

J.B. - Boyfriend Parody...

Sun, 06 May 2012 11:16:26 +0200

Určite poznáte nový hit od Justina Biebera - Boyfriend. A tu je paródia na túto pieseň. Nedávno mi ju ukázala moja kamarátka a hneď som si povedala "to musíte vidieť aj vy!". A tak je to tu. Snáď sa pobavíte. Vo videu sú aj anglické titulky, ak by ste nerozumeli :) Sama viem, že čítať a počúvať sú dve odlišné veci. Krásnu nedeľu prajem :)

Spadni, aby si lietal 11.časť ...

Sat, 05 May 2012 15:22:34 +0200

Krásnu sobotu, moje krásne. Ja sa musím učiť nemčinu a chcem si upratať v skrini, ale tak, prv blogík :) Dnes vám sem dávam ďalšiu časť môjho dielka. Snáď poteší, nič strašne dlhé, či?? :D

Hneď ako som v rýchlostnom čase prekonala schody, som zastala na chodbe. Všade okolo mňa bola kopa dvier.

"Dočerta!" Zakliala som si nahlas, no pocit úľavy sa nedostavil. Ktorá izba bola jeho?? Intuícia. Snáď budem vedieť, ktoré to sú.

Zavrela som a vykročila som do chodby. Keď som mala nutkanie zastaviť, otvorila som oči a vtrhla do izby s číslom pätnásť.

"Kto si? Tu nemáš čo hľadať!" vybehol na mňa nejaký dvanásťročný chalan s detskými črtami a blond vlasmi.

"Prepáč, ja hľadám Lukáša, toho nového chlapca," zamrmlala som. Červeň som cítila až niekde v korienkoch vlasov.

"Ten je v izbe šestnásť," vyštekol na mňa ten chlapec a zabuchol za mnou dvere.

Omráčene som tam stála a dívala som sa na dvere. Presne t túto chvíľu ma opustila všetka bojovnosť, bola som na odchode, keď sa vedľa mňa otvorili dvere.

"Liana? Čo tu preboha hľadáš? Nemáš už dosť problémov?!" kričal na mňa Lukáš, snažil sa zároveň šepkať.

"Chcem vedieť pravdu, prečo mi klameš? A čo doparoma má znamenať to tvoje karhanie ?!"

"Liana, nebudeme to riešiť, tu na chodbe!" výhražne zasyčal a odmlčal sa "poď do izby," dodal.

Pozval ma do svojej izby. Rozhliadla som sa ako vždy. Boli tu tri postele. Všetko tu bolo ako u nich na izbe, ale bolo vidno, že je to chlapčenská izba. Zmätok, prach, modely áut. Lukáš ma usadil na posteľ v rohu. Všetko okolo nej bolo vzorne upratané.

Zaskočili ma však niektoré predmety. Ruženec, obrázky - sväté a tiež modlitebná knižka.

"Ty si veriaci?" vytresklo zo mňa, znova som si nedávala pozor.

Zvláštne sa na mňa pozrel. Vtom pohľade bolo niečo, čo by som ja nedokázala pochopiť.

"Som veriaci. Boh je skvelý a každý deň mu ďakujem. Milujem ho, je ten najlepší," šepkal a ja som v tých slovách cítila, ako veľmi uznáva Boha.

Mňa k tomu nikdy nikto neviedol, nevedela som čomu veriť, ale nebránila som sa predstave, že je tu niekto, čo nás ochraňuje.

Nastalo ticho. Vtom sa prudko otvorili dvere, ja som v šoku vykopla nohu dohora. Podkopla som Lukáša a ten spadol na posteľ na mňa.

"Aha, hovorila som, že sú tu," zavrešťala Monika a ukázala na nás prstom. Za ňou stála vedúca, zjavne prekvapená, tak ako som teraz bola ja.

Môj mozog pracoval, ale ja som nebola schopná niečo povedať, brániť sa. Vlastne som nemala ako brániť. Bola som na chlapčenskom poschodí, v chlapčenskej izbe na chlapčenskej posteli a na mne ležal chlapec.

Keby som nebola v situácii, v akej som bola, začala by som sa rehotať.

"Obaja do mojej izby, švihom!" Zavelila vedúca a všetko sa začalo hýbať.

Lukáš sa pozviechal a vstal. Ja som vykročila k dverám a Monika mi ukázala jazyk, keď sa vedúca nedívala. Mala som chuť jej jednu vylepiť, ale zbadala som Lukášov pohľad, tak som sa stiahla.

Prešli sme vestibulom do jednej chodbičky, boli tu dvoje dvere, na jedných bolo napísané "WC pre zamestnancov." A na druhých "Izba vychovávateľov."

Pristúpili sme k dverám izby pre zamestnancov a čakali sme, kým vedúca odomkne.

Po chvíľke nás pozvala dovnútra.

Začala som sa obhliadať okolo seba, ako som mala zvykom, keď som prišla do cudzieho prostredia.

Na pravej strane od dvier bola ošúchaná sedacia súprava s malým televízorom. Hneď vedľa boli dve jednolôžkové postele a lampa. Na ľavej strane bola malá kuchynka s linkou a kuchynským stolom.

Boli tu kvety, obrazy a záclony. Niekto sa to tu snažil zútulniť, ale bolo to ťažké, vyzeralo to ako u deväťdesiatročnej babky.

"Sadnite si," vyzvala nás a všetci štyria sme si sadli za drevený kuchynský stôl.

"Takže, hneď ako si Liana vypálila z izby, prišla za mnou Monika a povedala mi, že si ich aj s Dorotou sotila na zem a potom si utekala na chlapčenské poschodie. Neverila som tomu, ale išla som a čo som videla, mi stačilo," hovorila vedúca formálne a pokojne a mňa to škrelo, ja som ich sotila? Tá malá beštia, veď ona ešte uvidí.

"Už sa to viac nestane, to sľubujem aj za Lianu," ozval sa Lukáš a ja som mala chuť kopnúť ho do nohy, načo sa vlastne ospravedlňuje?

"Nemusíš mi to sľubovať, ja viem že sa to nestane. Máte zákaz stýkať sa na inom mieste ako je jedáleň, a to až do začiatku školského roka" vyhlásila a mnou trhlo. Ako si dovoľuje? Dva mesiace?

"A ty, Liana, máš zákaz chodiť von, prosto máš domáce väzenie," dodala a vo mne to len vrelo. Keby nie Lukáša, ktorý mi stisol pevne ruku, asi by som sa na vedúcu alebo na vyškerenú Moniku vrhla.

"Rozumela si, Liana?" spýtala sa ma ešte na dodatok.

"Áno. Je to všetko?" rozčúlene som vyprskla a odsunula som sa od stola

"Áno, môžete odísť."

Vyskočila som zo stoličky a veľkými krokmi som kráčala na chodbu. Stihla som dobehnúť až za roh, keď ma dobehol Lukáš a pritlačil ma k stene.

Trhala som sa, nechcela som, aby videl moje slzy. Už teraz mi na ňom veľmi záležalo.

"Liana? Ale, neplač, bude to v poriadku, sú to len dva mesiace a uvidíme sa na raňajkách, obede a večeri. To zvládneme," povzbudivo sa na mňa a napriek všetkému som sa musela usmiať aj ja.

Žmurkol na mňa a objal ma, len na malú chvíľu, lebo z chodby sme už skoro zreteľne počuli dvoje kroky.

Odchádzal preč a ja dva metre za ním. On zamieril na svoje poschodie, ja som išla do spoločenskej miestnosti.

Boli tam len nejaké dve dievčatá hrajúce monopoly. Ani sa na mňa nepozreli, tak som ich nechala tak a zamierila som ku knižnici. Vytiahla so si Annu zo Zeleného domu a sediac v malom pohodlnom kresle som sa zahĺbila do života malej ryšavej siroty. Zabudla som na všetko tykajúce sa mňa, bola už len Anna.

Dess - Máj 2012 ...

Fri, 04 May 2012 19:48:17 +0200

Surprise!! :D To ste nečakali, všakže?? Nový dizajn. Minule som zasa frčala po deviantarte.com, že začnem pomaly niečo hľadať a hneď na druhom obrázku som natrafila na úžasne talenotovaného chalana Shutter-Shooter (prv som si myslela, že je to baba :D :)) a musela som si vziať tento obrázok hore, aby som naň spravila dess. Dlho som nemala taký úzky dess, asi nikdy, ale všetko je prvýkrát, a vám to snáď nebude vadiť. Za ten obrázok to predsa stojí :)) Veľmi sa mi páči ten text. "Život je puzzle". Je tak, ja mnohokrát podobnú metaforu používam vo svojej tvorbe, a možno mi len preskočilo z mojej 2 000-ky, ktorá leží na posteli a nahnevane na mňa zazerá :D Nemôžem však zato. Na puzzle treba mať chuť a čas, tak ako na blog :) Tak asi končím, dôležité bolo povedané, nedôležité tiež :D Tak sa opatrujte, Vaša Jully :-*

Som nasr...nasrdená ...

Wed, 02 May 2012 14:27:01 +0200

Som nahnevaná, možno to bude tým slnkom, možno môjimi telocvikármi, možno mojími spolužiakmi. Dnes je fakt mizerný deň. Ani ma tak veľmi nevytočilo, že sme na pravé poludnie bez vody museli utekať po násype niekoľko kilákov, musela som prejsť špinavým studeným potokom, nie to bolo ešte v pohode. To že mám mierny úpal, je tiež v pohode, ale to čo sa dialo na dejepise, to je aj na mňa moc. Jednoducho, mali sme blbú písomkú s nejakými spisovatelľmi a ja som nevedela ich mená. Pomaly nikto to nemal (5 bodov), ale väčšina má jednotky. Zázrak?? Nie, podvod. Naša dejepisárka nám písomky porozdávala bez známky, aby sme si popočítali a zkompletizovali body a stupnicu. Písomky zbierať nechcela, takže všetci si mohli pripočítavať body. Môj dutý spolužiak, ktorý prepadá z viacerých predmetov má jednotku. Spolužiačka, s ktorou som sa bavila o tých spisovateľoch, jednotka. Príde mi to hnusné, sprosté. Jasné, mohla som to spraviť ja, ale nedokázala som to a teraz, teraz sa seriem na ostatných, že oni to spravili. Nič ma do toho, ale príde mi to nefér. Hlavne tá naša naivná učiteľka. Jasné, stále základná, ale toto?? Bože, chcela som zabíjať. Dnes je proste bad day a keby som mohla, tak niekoľkých mojich spolužiakov bez milosti zastrelím.

Aj tú biflošku-štetku, čo je fakt nemorálna a neslušná a učí sa lepšie ako ja. F..k. Nevadí, teraz mám z dejepisu priemer 1,5. Kebyže si "ponachádzam" body, mohla som mať na konci roka aspoň z dejáku pokoj, takto sa musím prihlásiť, ale nedokázala by som takto podvádzať. Iné je, niečo si s kamoškou na písomke poradiť, iné pripísať si body v učiteľkinom mene a potom nadiktovať "svoju" známku. Dnes akurát pred teligou sa baby rozprávali, že jedna babenka si u Číňana skúšala slnečné okuliare a zabudla si ich dať dole. A keď vyšla von tak alarm nepípal. A tak sa tie kravy rozprávali, že či by ich šli vrátiť. A viete čo?? Nie, nechali by si ich. Nie som svätá, nikdy som sa za ňu nepokladala, nechcem sa cítiť lepšou ako ostatní. nechcem iných súdiť, ale moje svedomia by to neznieslo, ich však áno. A to ma serie najviac, jednoducho, tu ma inšpiruje pieseň od Foster The People - Pumped Up Kicks. Koľkokrát si v duchu v mojej triede pospevujem: "All the other kids with the pumped up kicks. You better run, better run, outrun my gun…" Kriste, ingorujte ma dnes.

50 000 ...

Tue, 01 May 2012 10:47:04 +0200

Ahojky, dnes je krásny deň, čo poviete?? Na 1.máj síce možno "prihorúci", ale to nevadí, to nie je hlavnou témou tohto článku. Viete, musím sa prizanť, už niekoľko dní s psími očami hľadím na toplist :D Som márnivá jak koza, ale ja som tak očakávala tú pätku na začiatku :) A teraz som sa dočkala a ostáva mi len ďakovať zatých 50 000. Ďakujem vám neustále, ja totiž musím. Ešte teraz mi píšu baby na blog, aby som k ním zašla, že mám pekný blog a oni ešte len začínajú. Pre mňa to budú v júli tri roky, čo sa prihalsujem na tento blog a píšem články. Čím ďalej osobnejšie a to preto, že tým pár ľuďom čo sem chodia, bezvýhradne a úprimne verím. A nielen to. Ja vám verím, vždy ma podporíte, rozveselíte, rozumiete mojím "problémom". A takýmto ľuďom sa hovoria priatelia :) Vy totiž za tie komentáre na mojom blogu neočakávate nič. Niekedy k vám neprídem aj dva týždne, ale váš komentár si tu nájdem vždy :) A tu nestačí ani ďakujem, ani tisíc pusinkovújucich smajlíkov. Kiežby som každú z vás mohla osobne objať. A raz sa tak stane. Možno len v mojom sne, ale možno aj v realite. Len Pán Boh vie, čo sa o takých desať rokov stane. Možno vás stretnem na verejnom záchode alebo v potravinách :D Netuším však ako vyzeráte, ale moje srdce to určite vycíti, že ste to vy :) Moje osobné slnká :-* Ďdakujem, Vaša July...

P.S. Verte či nie, vyzerám presne takisto natešene ako Kurt v animácii :D

Spadni, aby si lietal 10.časť...

Mon, 30 Apr 2012 12:05:53 +0200

Vonku je peklo, ale predsa len myslím aj na vás :-) Pred dávnejšou chvíľou som prišla domov. Bola som ráno na odbery a potom som mala nakupovaciu mániu :D Teraz oddychujem a som celá nadšená, že u nás doma je príjemný chládok. Veď som na ceste domov myslela, že sa zosypem na chodník. Dnes u doktorky sa jedna baba vykotila. Normálne som ju ľutovala, viem aké nepríjemné to je... Tak poniektorí si užite riadietľské voľno a tí ostatní sa tešte, že zajtra je voľno :) Dúfam, že nová časť poviedky poteší :) Je to síce "dlhšia" časť, tak ma prosím neukameňujte :P P.S. Najradšej by som sa obliala studenou vodou, pee...

"Ale, no tak, Liana, Lily. Prezlečieš sa a všetko bude v pohode. Neplač," utešoval ma Lukášov hlas, ale ja som to nedokázala zastaviť, bolo v tom viac ako len mokré tričko.

Objal ma a ja som ho nechala. Tlkot jeho srdca ma upokojoval. Vnímala som len to a všetko, čo ma trápilo som, vypustila z hlavy.

Zastavilo sa to, prestala som plakať. Minuli sa mi slzy. Objala som Lukáša pevnejšie, aby to nezačalo znova.

"Tak vidíš, všetko je v poriadku. Budeš bojovať a vybojuješ si tu miesto, ktoré ti patrí. A ja tu budem vždy pre teba."

Usmiala som sa, no pustila sa mi jedna slza. Chytil ju na prst a pozrel sa na mňa s otázkou.

"Nebudeš tu navždy," zamrmlala som potupne, bolo mi trápne to priznať, ale ranila by ma predstava, že so mnou nebude navždy. Ešte včera ma štvala predstava, že bude stále pri mne rok, ale teraz mi to prišlo málo.

Stal za z neho môj priateľ, jediný človek, ktorého som mala. Bolo logické, že som sa tak na neho upla.

"Nie, ale to nevadí, budem tu rok, dám ťa dokopy a potom budeš bojovať sama," šepkal a potom sa na chvíľu odmlčal "poď, prezlečieš sa," vyzval ma už iným, veselým hlasom.

"Nie, počkaj. Vieš, chcem ti povedať, že, že si skvelý priateľ," šepla som so sklonenou hlavou a obliala ma červeň.

"Vieš, že aj ty si skvelá?" usmial sa a stisol mi ruku.

Postavila som sa a on tiež. Vyšli sme až na dievčenské poschodie a tam ma nechal. Oni odišiel na to svoje.

Vstúpila som do izby, ale zamrazilo ma až kdesi v kostiach.

"Ahoj, tak čo, slečinka sa pocikala?" spýtala sa odporne Monika.

"Ale nie, my nechceme byť hnusné, je to len vtip," doložila hneď Dorota.

Bez slova som sa zohla k taške a vytiahla som tričko s nápisom kiss me!. Snažila som sa, aby som sa pred nimi príliš neodhaľovala.

Vlasy som si zopla do gumičky. Aj keď vonku bolo neskutočne horúco, mala som na sebe džínsy.

Z tašky som vytiahla nejaké drobné a vykročila som smerom k dverám.

"Kam ideš?" spýtala sa ma Dorota, ale ja som neodpovedala. Išla som svojou cestou. Pri zábradlí schodov ma opretý čakal Lukáš.

"Čo ty tu?" spýtala som sa zaskočená.

"No, mal som takú predtuchu, že sa niekam chystáš, tak som sa rozhodol ísť s tebou," odpovedal mi a skĺzol pohľadom na moje tričko.

"Hm, pekné, že?" spýtala som sa a nato sme sa obaja rozosmiali.

Vyšli sme von a na oblohe žiarilo obrovské žlté slnko. Nevedela som, kam presne idem, lebo som to tu nepoznala, ale mala som predsa so sebou Lukáša.

On ma nasmeroval. Kráčali sme po chodníku a všade naokolo pobehovali deti, boli stromy a skoro žiadne autá. Bola som zaskočená, v Rakúsku nič také nikdy nebolo a ani v Bratislave.

Už teraz som tušila, že si Svidník zamilujem, bolo tu príjemne.

Prechádzali sme okolo stanice, ani som nepamätala, že sme tu boli, ale čo je pravda, včerajšie cestovanie, hlavne autobusom si iba matne pamätám, bola som strašne unavená.

"Ako vieš, kde máme ísť?" spýtala som sa po chvíli a pozrela som sa na Lukáša. Usmial sa.

"Mám dobré inštinkty a zmysly," zasmial sa, tak mi to prišlo ako vtip, ale nešlo sa mi smiať. Mala som toho nadnes dosť.

"Máš dobrých spolubývajúcich na izbe?" spýtala som sa po chvíli znova.

"Celkom. Prečo? Ty nebodaj nemáš dobré kamarátky?"

Posmutnela som.

"Myslím, že ma nemajú rady. Vieš, som iná ako ony a aj nová a správajú sa ku mne hnusne."

Objal ma okolo ramien a hneď som sa cítila bezpečnejšie.

"Ty si iná, si lepšia, ba môžem povedať, že si výnimočná," šepkal mi do ucha a ja som to s vďakou počúvala. Sebavedomie sa mi o niekoľko stupňov zvýšilo.

"Ďakujem" naznačila som perami. Kráčali sme smerom k vchodu TESCA.

Vzala som si košík, taký malý a začala som chodiť popri regáloch. Nájdenie oddelenia sladkostí mi trvalo tak dve minúty. Bola som v šoku. Bolo to na normálne pomery malé. Jedno poschodie, málo regálov. Nestihla som sa spamätať, že som v takom malom meste. Je vôbec super, že tu nejaké TESCO je. Vybrala som si z výberu čokoládu Milku a šla som k pokladni. Zaplatila som tých pár drobných a hneď som šla k východu. Tam ma ležérne opretý čakal Lukáš.

"Tak čo, máš, čo si chcela?" spýtal sa žmurkol. Usmiala som sa naňho.

"Mám. Niečo skvelé, niečo, bez čoho nemôžem žiť, a vieš, že je to návyková látka? Akurát to ešte nikto nezistil," robila som si srandu, ale on sa zatváril vážne. To ma ešte viac rozosmialo, tak som mu pred nos strčila tú tabuľku mojej čokolády.

Zaškeril sa. "Aha."

Kráčali sme takto spolu. Vonku bolo príjemne, boli prázdniny, deti behali po vonku.

Spomenula som si na svoje detstvo. Chvíle mojej nezbednej hravosti. Často si rodičia mysleli, že som chlapec, taká som bola neposedná. A podľa fotiek by každý zaváhal. Vyzerala som ako chlapec, len tie náušnice v ušiach hovorili niečo iné.

"Aký si bol, keď si bol malý?" vytresklo zo mňa, ani som si to neuvedomovala, ale zaujímalo ma to.

"Čo?" spýtal sa, mierne šokovaný mojou otázkou.

"No, aké si mal detstvo, aký si bol, keď si bol malý?" zopakovala som otázku, a dívala som sa do tváre, ako sa tuho rozpamätáva, akoby to bolo veľmi dávno.

"Bolo to dávno," povedal, akoby čítal moje myšlienky "nepamätám si to už, len vieš, bol som ako chlapec a na to som aj doplatil," šepkal a pri posledných slovách hovoril tak potichu, že som si nebola istá, či to povedal naozaj alebo nie.

"Ja ... prečo ťa to zaujíma?" opýtal sa ma už veselším tónom hlasu. Bolo to zvláštne, chcela som poznať pravdu, ale zároveň som sa bála pýtať, bála som sa, poznať pravdu.

"Hm, len mi to tak napadlo, pri pohľade na tie deti," nešikovne som sa usmiala.

"Aha," zamrmlal a týmto a medzi nami rozhostilo ticho.

Bála som sa pýtať, rozprávať a on zjavne nemal chuť začínať konverzáciu.

Vedela som, že za jeho príchodom a veselou povahou sa skrýva ešte niečo. Niečo čo mi nechcel povedať, ale bolo to dôležité. Možno niečo temné, alebo nepochopiteľné. Nevedela som čo to bude, ale niečo určite.

Kráčali sme iným smerom ako sme mali, zastal a ja som zastala s ním. Pred nami bol rad ľudí, na niečo čakali. Boli tu pospájané obchodíky, zelenina, mäsiarstvo a tiež aj zmrzlina. Aha, čakali sme na zmrzlinu.

"Akú chceš," spýtal sa ma potichu.

"Citrónovú a jablkovú," šepla som, ale on to zachytil, už mi predsa hovoril, že má lepšie zmysly a inštinkty, bol zvláštny, aj týmto.

"Kým je?" Pýtala som sa v duchu, ale nie a nie nájsť odpoveď.

"Tu máš," povedal a vytrhol ma z mojich úvah. Podal mi do rúk kornútok s dvoma kopčekmi zmrzliny.

"A ty?" opýtala som sa, keď som si všimla, že on svoj kornútok nemá.

"Ja nechcem, ale ty si ho zaslúžiš, to je za to moje odporné správanie," usmieval sa ako slniečko na hnoji a tváril sa najkajúcnejšie, ako len vedel.

"Jasné, máš moje odpustenie," odvetila som, ale stále ma škrela tá myšlienka, čo je za tým všetkým.

Sadli sme si na lavičku vedľa fontány. Sedeli sme na peknej pešej zóne. Na lavičkách sedeli dôchodcovia, matky s deťmi alebo kamarátky, ktoré len tak klebetili či zaľúbené páriky.

Oproti nám, cez celú pešiu zónu sa skvel kostol, vysoká béžová budova, s množstvom okien a veľkými drevenými vstupnými dverami. Jedna veľká časť kostola bola o niekoľko metrov vyššia ako celý kostol. Na tej časti bol kríž, veľký kríž vo výške.

Celý areál pešej zóny bol vydláždený dlaždicami, bielej, sivej, čiernej a hrdzavej farby.

Na ľavo od kostola bola dlhá budova akéhosi úradu a poisťovne a Café siesta bar s terasou vonku.

Blízko nás bola stredne veľká fontána a od nej bolo napojených niekoľko malých riečok, nad ktorými sa vypínal maličký mostík, po ktorom behali detičky a mamy ich naháňali. Medzi lavičkami a riečkami boli milé, malé skalky so zeleňou.

Taká malá pešia zóna, na ktorej si posedíte v horúce dni a zlížete svoje zmrzliny.

Zahľadela som sa na neho. Slnečné lúče sa leskli na jeho tvári, dodávali mu magický nádych.

"Anjel," šepla som.

"Čo vravíš ?"

Zahanbene som sa pozrela na svoje nohy. Bože, že si ja nedávam pozor na ústa.

"No, že v tom slnku vyzeráš ako anjel," zamrmlala som a čakala som na výbuch smiechu, ale ostalo ticho. Nesmelo som sa pozrela do jeho tváre. Miešali sa tam emócie, bolo ich však tak veľa, že som všetky ani nezachytila. Irónia, prekvapenie, strach, smútok, veselosť. Teraz som začínala byť zmätená už aj ja. Tie emócie nedávali zmysel.

Nakoniec prevládla jedna, mierne falošná emócia. Smiech.

Rozosmial sa na celé kolo a niekoľko dôchodcov sa na nás škaredo zazeralo.

"Ja a anjel? Asi ti už pripeká na mozog," vysmieval sa mi jedna radosť, ale ja som za tým všetkým videla niečo viac, zasa niečo skrýval.

"Poď, pôjdeme sa prejsť a potom pôjdeme späť," vyzval ma a tak som vstala. Bol nanajvýš divný.

Z prechádzky nebolo nič, chcela som sa vrátiť do domova. Vo vestibule bo príjemný chládok, tak som tam ostala, Lukáš sa odobral do svojej izby.

Oprela som si hlavu o stenu a zavrela som oči. Asi mi už fakt pripekalo na mozog.

"Ty si tá nová?" opýtal sa ma niekto, ten dotyčný stál predo mnou. Chtiac-nechtiac som otvorila oči.

Stál tam vysoký chalan, mohol mať pätnásť, mal tmavé oči, hnedej farby a tej istej farby mal aj kučeravé vlasy. Na koreni nosa mal okrúhle okuliare. Bol taký "skade noha, skade ruka."

"Áno, to som ja," odpovedala som milo.

"Super, vieš, stavil som sa s chalanmi, že so mnou pôjdeš na rande," povedal úprimne a mne to vyrazilo dych. Bola som v šoku.

"Čože? Prečo by som mala ísť?" vytlačila som zo seba.

"No, lebo si tu nová a chcela by si určite mať frajera, aby si bola obľúbená. Každá baba, čo sem príde, je rovnaká ako tie pred ňou."

"Čo si to, sopliak, dovoľuješ?" skríkla som a pravá ruka ma začala páliť, stisla som ju do päste, aby som tomuto debilovi nemusela vraziť.

"Ale, ale, sliepočka sa naštvala. Pozri, spravím ti láskavosť," hovoril pokojne a mňa to ešte viac vytočilo.

Začala som vidieť všetko červene. Vypálila mi ruka hore, keď mi ju niekto chytil niekoľko centimetrov od tváre toho sopliaka.

"Tak dosť, vypadni, jasné?!" zakričal Lukáš a ten debil hneď skrotol a šuchtavo sa ponáhľal preč.

"Liana, čo to tu stváraš? Nechám ťa tu na chvíľu a ty ideš biť nejaké decko?! Nechcem, aby ťa vykopli z tohto domova, ďalší nájsť by bolo náročné," poúčal ma s výrazom dospelého, ktorý karhá nejakého malého fagana.

"Prestaň, nepoučuj ma. Ani ťa nepoznám a ty mi tu ideš vykladať čosi o morálke. Je mi to všetko jedno, možno by mi na ulici bolo lepšie ako tu, v tomto brlohu, kde ma každý má za naivnú, sprostú chuderu," vykričala som mu do tváre a vytrhla som si ruku z jeho zovretia.

"Liana!" zahulákal za mnou, ale ja som už utekala do svojej izby. Tam ma snáď nebude nasledovať.

Vybehla som hore schodmi v rýchlostnom čase a to mi telocvik nikdy nešiel. Vbehla som do izby, zabuchla dvere a vyčerpane som sa zošmykla na zem.

Zabudla som však, že tu nie som sama.

"Čo je ti?" spýtala sa slizkým hlasom Monika a môj žalúdok spravil hop.

"Nič, dajte mi svätý pokoj," skríkla som a strašne som dúfala, že mi dajú pokoj, ale s nimi to ani nehlo.

"Ale no tak, sme predsa tvoje kamarátky," hovorila aj naďalej Monika a Dorota stála hneď vedľa nej ako telesná stráž.

Smiech sa mi zadrhol v hrdle, a tak to vyznelo ako nejaký neznámy klokot. Oni a kamarátky, to iba ak v sne.

"Povedz to nám, lebo zavoláme vedúcu, vyzeráš strašne," preskočila ta slizká krava na vydieranie, ale ja sa nedám. Kašlem im na to všetko. V Rakúsku boli tiež také kravy, nech si nemyslia, že som prišla z vesmíru, vedela som že silné reč,i to tie beštie majú, ale odvahu žiadnu.

"Nič vám nepoviem a vedúcu si pokojne zavolajte, je mi to jedno," vypľula som im do tváre a prudko som vyskočila. Vymrštila som ich dozadu, spadli na zadok. Mali v tvári prekvapený a tiež nahnevaný výraz. Neskočila som im na lep.

"Au," zamrmlala som ironicky. Tieto kozy mi len zlepšili náladu. Mala som toľko sily ako ten najlepší hráč wrestlingu. Nebola som tá chudera, za akú ma všetci mali, bola som viac.

Dokázala som si to teraz a budem si to dokazovať stále, nejde to takto. Musím bojovať, lebo to tu neprežijem. Dokonca aj Lukáš, ten ma zarmútil najviac, čakala som od neho viac, ale on má tajomstvá a priveľmi ma kontroluje a stráži. Potrebovala som poznať pravdu.

Vybehla som z izby a ešte som zachytila Dorotin a Monikin prekvapený výraz. Hnala som sa smerom na chlapčenské poschodie. Hnala ma potreba vedieť pravdu a bolo mi jedno, aký veľký z toho bude problém.

Farma nie je len šou, to je reálny život...

Sun, 29 Apr 2012 13:59:25 +0200

Ahojte, tento krát nemienim kecať o mojom živote, aj keď, je to aj môj život to všetko... Takže, neviem koľkí z vás sa dívate na Farmu, možno nikto, ale verím, že všetci viete o čo tam ide a čo to vlastne za šou je. Popravde, neviem prečo sa na to dívam, keď len pri televízii nadávam, kričím a rozčuľujem sa, ale nedám si rady, musím. Možno je to tým, že ich život mi pripomína ten môj, medziľudské vzťahy, moju triedu. Všade je to rovnaké. Taký Roland, včera vypadol a pritom, zaslúžil si aj vyhrať. Neintrigoval, nikomu nenadával, bol ticho a nechal si srať na hlavu. Jemu nešlo o hádky, jemu šlo o peniaze pre svoje deti, a aj tak som vedela, že nemá šancu. Štyrikrát bol v duely, raz už musel odísť a je jedno či teraz alebo by sa to stalo o mesiac. Namiesto neho tam ostala tá sviňa Adam. Má 23 rokov v živote zažil hovno a správa sa, akoby požral všetku múdrosť sveta, všetko videl všade bol. Len to nadáva, vyvyšuje sa nad ostatných a ukazuje svojho...oného. Tvári sa ako kamarát a v mihu ti zabodne do chrbta nôž. Tak hovoril o Nikolke ako o svojej láske a potom sa tam ondil s Evou. Nechápem, ako sa môžu všetci vyhovárať na alkohol. Preboha, sú to dospelí ľudia za svoje činy musia niesť následky. Nie len tak, bolo nejak bude. Nerozumiem ani Gabike. Doma má deti a v telke sa správa ako posledná štetka. Monika je svojím spôsobom obeť, lebo povie čo si myslí a áno, intriguje, ale chodiť celú noc jej k posteli hovoriť že je píp a dať jej odseknuté hlavy husí nad posteľ?? A ešte sa na tom zabávať?? To je úroveň dospelých ľudí?? Veď aj tá Lucia, doma má deti a toho svojho Jožka a správa sa ako. Jednoducho, tam slabší nevyhrá a ani ten dobrý. Viď Juraj a Roland. Juraj povedal všetko tak ako to bolo. On jediný povedal o Adamovi skutočnú pravdu a hneď aj šiel domov.

Mnoho ľudí začalo na Markízu nadávať, keď prišli tí štyria noví na Farmu, ale bolo to treba. Takí Adam a Tomáš sa už videli na tróne víťazov, akoby tá farma bola ich alebo čo. A vraj najviac robia! Človeku, ktorému záleží na tých zvieratách to predsa nebude dokolečka omieľať, nie?? A ešte aby som nezabudla, keď Adam odmietol tých 5 000 eur a mal ich rozdeliť medzi ostatných, prečo to nepodelil spravodlivo?? Prečo Rolandovi, ktorí má tri deti a tie peniaze potom hneď poslal domov dal len 600 eur a sebe, ktorý má život pred sebou a nemusí sa o nikoho starať dal 800 eur?? Kde je tá dobrota, alebo aspoň tá spravodlivosť?? A všetci ho uctievajú?? Ak to vyhrá Adam, Eva alebo Lucia, naseriem sa ako dlho nie. To je ako v našej triede. Slabí môžu ísť do riti lebo sú nulami, tí čo povedia čo si myslia sa nakoniec stanú vyhnancami a štvancami a tí, čo sa robia najlepšími a sú pritom najväčšie špiny získajú všetko. A ešte sa nájdu takí, ktorí sa budú tým silným sviniam pchať do riti, len aby sa im ušlo aspoň z tých odrobiniek. Ako na Farme Evička. Pred niekoľkými týždňami plakala ako o život, že ako ju tam týrajú ako sa k nej správajú a hups, teraz je s nimi a je ešte väčšia špina ako boli oni k nej. V tomto momente by som výhru asi dopriala Ľudke, robí, záleží jej na farme, je úprimná a veci berie z dvoch strán nielen z jednej. Neviem, proste prvú farmu som si užívala, boli tam ľudia, ktorích som nemusela, ale aspoň neboli až takéto intrigánske svine. Prečo sa to tak zmenilo?? Neviem, tamtí si to užívali, pekne spolu, nikto nebol vyhnancom. A títo teraz?? Zabíjajú sa medzi sebou a nie aby držali pospolu. Neviem, koľkí z vás prídu až sem, koľkí so mnou budú súhlasiť alebo koľkí majú aspoň šajnu o čom hovorím, ale nevadí. Jednoducho som to znova raz potrebovala dostať zo seba von. Nedokážem sa odosobniť, stále cítim akúsi krivdu, pretože Farma nie je len šou, to je reálny život...

Ian & Nina/ Damon & Elena...

Wed, 25 Apr 2012 17:45:52 +0200

Konečne!! Keď som sa v piatok dívala na TVD, konečne to bolo "erotíšn" medzi Damonom a Elenou (môžte vidieť video v c.č. Radšej som ho dala tam, aby nepohoršovalo :D :D) a mohlo to byť ešte lepšie, kebyže tam nenabehne Jeremy. Vtedy mu mal Damon zlomiť väzy :D :D A aj keby to medzi Damonom a Elenou nevyšlo, nevadí, lebo oni sú takí krásni aj v realite. Vždy, keď sa dívam na seriál a vidím tie pohľady si spomeniem, že oni sú aj v skutočnom živote spolu, a to ma hreje pri srdci. Seriál je jedna vec a skutočne ich tam chcem vidieť spolu, lebo som vtedy z toho mimo, ale takto v civile im to želám omnoho viac :) Niežeby som na Ninu nežiarlila, to je snaď jasné, ale už dávno som pochopila, že Ian nie je chlap pre mňa, čiže ok. Veď kochať sa ním môžem aj naďalej :D

♥♥♥ No nie sú rozkošní?? :) ♥♥♥

♥ Wedding ♥ ...

Sun, 22 Apr 2012 14:23:25 +0200

Ahojte, píšem dnes, čiže o dosť skôr ako som mala v pláne, ale dnes sa mi už fakt nechcelo ísť na "dozvuky" radšej som takto sama domka a sedím na nete :) Vtipné je to, že nemám ustlaté, som v pyžame a ešte som dnes nejedla, počkať, čo to kecám?? Dnes už som predsa jedla, o druhej v noci rezeň :D :D

Taaakže, z tejto svadby mám zmiešané pocity. Bola to prvá svadba na ktorej som plakala (a to som už bola na piatich), pretože s Mimkou (nevesta) sa delím o veľký kus detstva a teraz, ako tam stojí v tých svadobných šatách a je prekrásna, to sa nedá neplakať...To že sme šli do kostola napeši ma skoro rozplakalo tiež. Kriste, ako mňa tlačili predky topánok. Sakra, v obochode netlačili!! :D A ešte sa aj riadne rozlialo, tak som mala dosť :D

A moje ďalšie zmiešané pocity?? Proste ma celý čas sralo, že som taká mladá a aj mlado vyzerám a pritom všetci boli o toľko starší a pekní. Aj družba mojej o dva roky staršej sesternice bol neskutočný fešák, vyzeral tak mlado, ehm, a mal pritom dvadsaťsedem rokov, trochu moc, čo poviete?? :D, ale mňa aj tak fascinoval...A on bol aký tanečník, vytancoval moju sestru, sesternice a stááále som dúfala, že raz sa dostanem na rad aj ja, ale on nič a ani sa mu nečudujem, veď som o viac ako desať rokov mladšia a aj tak vyzerám, radšej si vybral "ženy v rozpuku". Jeho družička (moja sesternica) síce je len o dva roky staršia, ale vyzerá o dosť staršie, je pekná a vysoká...Niekedy to naserie, fakt. AŽ, AŽ neviem kedy asi po polnoci, keď mu z kruhu všetky zdrhli si vybral mňa a to bol zážitok do konca života. On už bol (dosť) pripitý a ten jeho tanec. On sa tak zohne a predkloní a vy sa musíte tak ohnúť do obluku. No bolo to super, "zametal so mnou podlahu" a ja som vdychoval jeho vôňu na krku, až mi bolo ľúto, že pieseň potom skončila. Normálne, kriste, zniem ako pobláznená pubertiačka, však?? Asi, ale mňa to proste rozosmútilo. Som "posladná mladá voľba". A viete kedy som najviac "žiarila" naňho a moju sesterku?? Keď tancovali slaďák na pesničku od Elánu. Viem, že ani ona ho už nikdy v živote neuvidí a tak ďalej, ale kebyže som staršia alebo vyzerám staršie mohla som byť na jej mieste. Škaredá snáď nie som, či?? Vlasne mňa môj vek serie aj v reálite. Koľkokrát za deň si želám, aby som už mala aspoň dvadsaťpäť?? Stokrát a všetci mi len vravia "užívaj si svoju mladosť." Faajn, majú pravdu, ale v mojej koži nie sú a netušia ako sa cítim. Myslím, že včerajšok a Janík (Ján sa volal ten fešák) boli akýmsi "vyvrcholením" moje depky z môjho veku. Janík nebol až taký užasný, aj keď fešák bol, ale o pár dní si naň ani nespomeniem...tam šlo proste aj tak o niečo iné. Veď čítajte to hore...

Ok, určite vás už nudím tými mojim trápnymi rečami, tak vám budem hovoriť o niečom inom. Jaj, už to mám, totiž keď sme tancovali "vláčik" tak som držala okolo pása takéto chalano-chlapa, až som ho celého "vyzliekla" z košele :D No normálne sa mu celá vypásala tak som ho potom musela držať za putká na nohaviciach. A najtrapnejšie bolo, že jeho priateľka ho potom pri stole zapasovala :D Že ehm... :D

A viete, že to bola multi-národostná svadba? Boli tam maďari, bulharka a jeden rumun-holanďan, ktorý rozprával po anglicky a všetky baby z neho boli paf. Akože prečo?? Tak to neviem, mne bol ukradnutý, ale asi ich vyscinovala jeho exotickosť.

A viete čo je ešte na tých svadbách najlepšie?? Keď počúvate alebo vidíte ožratých ľudí :D Nielen Ján bol "v dobrej nálade", ale aj desiatky ďalších a vy ako triezvy človek (mala som len štyri poháre bieleho vína, to som ešte triezva keďže oni aj sami dokážu stiahnuť celú fľašu vodky, ste na východe moji, viete :D) sa na nich dívate a mate z nich švandu. Jeden chlap čo tam bol, učil kedysi na mojej základke, keď ja som bola prváčka a teraz ho tam vidíte, tancujete s ním a ešte vám hovorí príhody z výletov tým svojim pripitým bľabotajúcim hlasom, tak ste proste úplne mimo :D ...

Ďalej vám chcem povedať, že ľudia robia veľké omyly ako aj ja. Na pirkovynách som totiž videla ženichovu sestru a zdala sa mi ako sebavedomá namyslená mrcha, ale včera som s ňou veľa kecala a je to úžasná baba. Sebavedomá síce je, ale aj veselá, spontánna, spoločenská a milá. My ľudia si dokážeme vytvoriť neuveriteľné predsudky, keď chceme.

Hm, čo by som vám ešte také povedala?? Jedla bolo mnoho a bolo dobré, hudba bola tiež dobrá aj keď mohli dávať viac moderných, ale aj ľudovky sú dobré. Pri rýchlych ľudovkách sa skvelo "krúti". Ja to proste milujem, iní to nenávidia :D Ide o to, že ste napríklad piati a poza chrbty druhých sa pochytáte za ruky. Čiže ak vedľa mňa napríklad stojí sestra a vedľa nej sesternica, tak ja sa cez chrbát mojej sestry chytím s mojou sesternicou, rozumiete?? A sa točíte a točíte a točíte a takto sme sa točili aj ja, Janík (ktorý pri točení kričal ako Tarzan), moja sestra a ženích a kebyže ženích nie je "chlap ako hora" tak sme všetci na zemi :D :D

Čiže taká bola tá svadba. Bola krásna to musím priznať a kebyže nie toho "môjho komplexu" mohla byť ešte krajšia, škoda, že som rula :P Ja viem, som trápna, že riešim svoj vek a bola som taká "žiarlivá", ale ja som proste taká a najhoršie je, že si to uvedomujem, ale nedokážem s tým bojovať...gŕŕŕŕ...Ale v pohode, nič nie je dokonalé ani svadby :) Ale už neriešim už nie...A dúfam, že ani vy nebudete. Nechcem, aby ste si o mne spravili nejaký mylný obraz alebo si povedali, že som pubertálna povrchná krava, ktorá nevie čo so životom. Mám vás strašne rada a nechcem, aby ste si o mne mysleli niečo zlé. Len som sa proste potrebovala vyrozprávať a nedusiť to v sebe. Čiže radšej moje somariny ignorujte, prosím...

Ach, teraz som si spomenula, že som sľúbila, že bude (možno) fotka, ale kedže teraz žiadnu nemám, tak monžo nabudúce :D Dúfam, že si niekto prečíta tento predlhý článok, ktorý je dlhý ako nie jeden, ale dva toaleťáky :D

P.S. Mne sa utrhol len jediný umelý necht!! Tak to je aké víťazstvo, tlieskajte, pískajte!! :D

Spadni, aby si lietal 9.časť ...

Sat, 21 Apr 2012 08:34:38 +0200

Tak pačí sa. Ešte teraz rýchlovka, pretože za chvíľu sa idem česať. Kaderníčka k nám prišla domov a teraz češe sestru. Potom ešte sa namachliť a tak :D A s tými umelými nechtami sa mi píše úplne odveci :D Hneď zajtra strhávam :D Toto je dlhá časť, tak to máte nadlhšiu dobu :D :D Dúfam, že v pondelok vám napíšem ako dopadla svadba. Možno pridám nejaké foto, možno :) Tak mi držte palčeky, nech sa neopijem priveľa (keby som mohla, ale aj tak nemôžem :D) Takže budem triezva a poviem vám každý detail ;)

Vkročila som potichu do izby, a ako prvé som si všimla dve dievčatá s baterkou v ruke.

"Hm, ahoj!" šepla som placho a začervenala som sa. Moja obyčajná reakcia na hocičo, ešteže bola tma, nechcela som sa strápniť hneď na uvítanie.

Mierne prekvapene sa na mňa dívali dve dievčatá. Siahla som na vypínač na stene a izbou sa zalialo prudké svetlo.

Dievčatá som oslepila a to ma zamrzelo, skvelé, takto si nájdem kamarátky.

Až po niekoľkých minútach boli schopné sa na mňa normálne dívať, pre mňa to však bolo terno, mohla som sa ja dívať na ne, koľko som chcela.

Tá jedna naľavo, mala dlhé, rovné plavé vlasy a bledú tvár, tipovala som, že je mierne namyslená, ale nie zlá, mala na sebe sivé tepláky a sivé tričko s nápisom "I am super." Do očí som jej nevidela, ale mala som tušenie, že budú modré.

Tá napravo, vedľa tej prvej, mala obrovské čierne vlasy, aj ja som mala veľmi kučeravé a neposedné vlasy, ale oproti jej to bolo nič. Jej pleť bola tmavšia ako naša, takže to bola Rómka, ale neprekážalo mi to, nebola som rasistickej povahy.

Aj som sa chvíľu divila, ako ony dve môžu byť priateľky, keď sú také rozdielne, ale radšej som sa tým nezaoberala, ja som nemala žiadnu priateľku a ako sa hovorí, protiklady sa priťahujú.

"Ty si tá nová, ktorej umreli rodičia?" sformulovala otázku tá s rovnými plavými vlasmi.

Preglgla som, skvele sa vie vyjadrovať, slušnejšie to nešlo, ale ja nebudem drzá, budem bojovať.

"Áno, to som ja, volám sa Liana."

Obe sa na seba pozreli a niečo si naznačili perami, ale ja som im nerozumela, bohužiaľ, odčítavať z pier som sa nikdy nenaučila.

"Ja som Monika, a toto je Dorota," predstavila sa tá blonďavá a ja som pochopila, kto je vodcom stáda. Dokonca mala skutočne modré oči, takže, jej charakter som mala ako na dlani a nemohla som povedať, žeby ma ohúrila.

"Prepáčte, že som vás zobudila, ja sa len prezlečiem a tiež si ľahnem, som unavená z cesty," slušne som sa snažila naznačiť, že odmietam všetky otázky, čo sa týka mojej osoby.

Bolo prekvapivé, že ma nechali. Hodila som sa na posteľ v rohu.

Sedela som len tak na nej a obzerala som si izbu. Steny boli natreté žltou farbou, boli tu tri stolíky na písanie úloh, ich veľkosť bola asi polovica ako je priemerná veľkosť priemerného písacie stola.

Každé dievča malo vlastnú skriňu, bola veľká na zamykanie, dvojkrídlová. Posteľ bola jednoduchá a vedľa nej bol malý nočný stolík, už poriadne opotrebovaný, a detailom bola už len polička nad posteľou. Kým časť tých dievčat, bola zaprataná šatkami, svetielkami, plagátmi a obrázkami, moja časť bola suchá, úplne bez života.

Narovnala som sa a vybrala som si z tašky tepláky a tričko. Nešikovne som sa prezliekala, lebo som sa snažila z časti skryť svoje telo.

Ľahla som si a čučala som na strop. Dorota s Monikou už zhasli baterku a teraz nás obklopovala tma. Myslela som sa na rodičov a neposlednom rade som si spomenula na Lukáša a usmiala som sa, on bude môj svetlý bod, pre ktorý budem bojovať, s touto myšlienkou som zaspala.

...........

"Vstávame, ty šľapka," zaškriekal mi ženský hlas priamo do ucha.

Vyskočila som z postele a pred očami sa mi zatmelo, zvalila som sa späť do postele a dívala sa do dvoch vytreštených tvárí. Jedna patrila Dorote a tá druhá Monike.

"Sorry, za to oslovenie, je to taký uvítací rituál," ziapala Monika a Dorota jej robila vokály.

"Čo to? Baby, nechajte ma spať, som unavená, a koľko je to vlastne hodín?"

Rozrehotali sa ako šialené, mala som chuť im vraziť päsť do tváre.

Nahnevanie som sa vyteperila z postele a so znechutením som sa dívala do ich tvárí. Škerili sa ako blbé.

Kľakla som si k cestovnej taške a vytiahla som si hygienické potreby.

Nechala som tie potvory, rehotať sa v izbe a ja som vyšla na chodbu, nikde ani duša.

Prešla som cez celú chodbu až k dverám s obrázkom na ktorom dievčatko ciká do nočníka.

Vrazila som dovnútra a ľahko som buchla dverami. Predo mnou bol rad umývadiel so zrkadlami a kabínky. Veľa kabínok, jedny boli od spŕch a druhé od záchodov.

Prešla som k veľkej skrini v rohu kúpelne, ktorú som si pred tým nevšimla. Otvorila som ju a uvidela aspoň päťdesiat uterákov všemožných farieb. Jeden som si vytiahla. Rozprestieral sa na ňom západ slnka.

Zamkla som sa v jednej kabínke a vyzliekla som sa. Šaty som si prehodila cez okraj kabínky. Voda bol mierne studená, ale potom sa oteplila. Vyplavila mi z hlavy všetky škaredé myšlienky a ja som mohla oddať teplým prúdom, ktoré mi tiekli celým telom.

Po niekoľkých dlhočizných minútach som vodu vypla a prišlo mi tak divne, akoby som sa vrátila do reality. Ako debil som tam nahá stála a kukala na dvere kabínky, potom som sa prebrala a obkrútila som okolo seba ručník. Miestami na ňom boli malé dierky, ale bolo ešte priskoro na to, aby sem niekto prišiel, a tak som bez obáv vyšla pred zrkadlá. Vytiahla som si z taštičky hrebeň a rozčesávala som si moje vlasy gaštanového odtieňa.

"Dobré ráno, Lily," ozval sa hlas za mojim chrbtom.

Tak som sebou trhla, že som sa čudovala, že ostal ručník na svojom mieste, ale aký ručník, bola to len poroztrhovaná látka. Krvi by sa mi nedorezali. Pritískala som si k telu tak silno ten ručník, až ma rozboleli hánky. Tá prezývka "Lily" ma tiež dostala do pomykova, lebo nikto mi nikdy tak nepovedal a ten Lukášov pohľad, bol taký prenikavý, doslova akoby som cítila, že vidí aj cez ten ručník a z toho som sa cítila najtrápnejšie.

"Ako, ako si sa sem dostal?!" vykoktala som sa oprela som sa poriadne o umývadlo, aby som sa nezvalila na zem. A je to predsa zakázané!

"Prišiel som dverami," zaškeril sa a ukázal na dvere. Vedela som, že klame, ale nechala som ho tak, keď sa baví.

"Neboj sa, všetci ešte spia, a takto je to fajn. Aspoň máme súkromie," koketne na mňa žmurkol a ja som naňho kukala ako idiot. Na to sa rozrehotal a ja som ani nežmurkla. Pravdepodobne mi stál na vedení alebo už neviem.

"Tak, dobre, obleč sa. Uvidíme sa na raňajkách, obsadím nám stôl," povedal a ešte dodal : "v tom ručníku ti to sekne."

S rehotom sa vyparil tak rýchlo, ako sem aj prišiel.

"Spím, ja ešte stále spím, toto nemohlo byť skutočné," mrmlala som si popod nos a fackala som sa.

Ani neviem, ako som sa obliekla a učesala. Kefkou som si prechádzala po zuboch, keď nejaké dve dievčatá vstúpili do kúpelne. Jedna bola plnších tvarov, so svetlo hnedými vlasmi a láskavým pohľadom, druhá bola drobná, jej zelené oči boli magické ako jej ohnivé vlasy. Vo dverách zastali. Na tvárach ešte mali známky po spánku, ale zjavne boli v šoku zo mňa.

Vypľula som penu do umývadla a usmiala som sa na nie.

"Ja som Liana, tá nová," snažila som byť milá, nechcela som si tu narobiť nepriateľov, ale ony mi ani neodzdravili, len sa zavreli do sprchových kabínok.

Tento deň nezačínal práve najlepšie. Vzdychla som si, vzala veci a vyšla na chodbu.

Pri vstupe do mojej izby som sa nadýchla, ale bolo to v poriadku. Moje dve skvelé spolubývajúce tam neboli. To ich zobudenie bolo kruté, netušila som ešte stále, čo od nich môžem čakať.

Odložila som si veci a zaškvŕkanie v bruchu mi pripomenulo raňajky.

Cítila som sa zvláštne, tešila som sa na Lukáša, veľmi, nebolo to v poriadku.

Schádzala som dole schodmi a snažila sa zorientovať, kde je jedáleň, netušila som to a tak som sa nechala unášať inými deckami, ktoré smerovali na rovnaké miesto a bola to jedáleň.

Prišla som k okienku, podali mi tanier, na ktorom ležal pomastený chlieb a jedna celá paradajka. Tomu som hovorila, zdravé raňajky, žiadne vajcia ani mäso.

V kúte, v zadnej časti jedálne som uvidela tie známe zelené oči. Vykročila som smerom tam, keď do mňa niekto vrazil a vylial na mňa čaj. Bol síce vlažný, ale aj tak som mala pocit, že mi to obarilo moje telo. Nešťastne som tam stála a videla som všetky tie tváre, ktoré na mňa hľadia. A vtedy som pochopila tú skutočnosť. Bola som nová a iná ako oni, aj Lukáš tam zapadol, ale ja nie. Vždy budem len tá nová.

Slzy sa mi tlačili do očí, a tak som sa len hanbou vykročila k dverám. Počula som ďaleko za sebou, ako sa prudko odsunula stolička od stola, no bolo mi jedno, kto to je. Chcela som byť len ja sama, plakať a ľutovať sa za to, čo mi život dal.

Cez slzy, ktoré mi zaliali oči som ani poriadne nevidela, kam idem. Až potom som sa zarazila, keď som vpálila do spoločenskej miestnosti. Nikto tam nebol, buď všetci raňajkovali alebo ešte spali.

Hodila som sa do kresla vedľa knižnice sa schúlila som sa do klbka.

Po pár minútach niekto vstúpil. Mala som chuť začať kričať, prečo ma nikto nenechá na pokoji, ale potrebovala som útechu. Potrebovala som, aby ma niekto chytil a povedal, že to bude dobré, to robila moja mama. Rozplakala som sa ešte viac.

"Somebody That I Used To Know" ...

Tue, 17 Apr 2012 15:35:03 +0200

Myslím, že túto pesničku poznáte. Je teraz dostatočne populárna. Ešte aj v Glee ju spievali. Ja ju sem dávam z iného dôvodu. Trošku výnimočnejšieho. Jedného krásneho dňa sme mali hudobnú a učiteľka, keď písala na tabuľu poznámky, tak nám pustila rádio. Vtedy sa akurát začala hrať táto skladba a moje "milé" spolužiačky začali frflať, vraj aká strašná pesnička a ako ju nenávidia. Ešte si spomínam, že som sa kamošky pýtala, čo to je za pesničku. Ja som nakoniec zahlásila "Tak mne sa teda páči." Mne sa často najmä zo zásady páčia veci, ktoré moji "nepriatelia" nemajú radi :D Po niekoľkých týždňoch som na ňu úplne zabudla a až túto sobotu, keď som si pozrela novú časť Glee, som na ňu natrafila opäť. A po niekoľko-násobnom vypočutí sa mi začala páčiť. Predtým, keď som ju nepoznala som sa mi páčila kvôli mojim hnusným spolužiačkám, teraz sa mi páči pre jej text, hudbu, klip, spracovanie... Neviem, či z toho vzniká nejaká skvelá pointa, ale pre mňa to má pointu, naučila som sa, že to, keď niečo mám rada kvôli tomu, že to niekto iný nenávidí, ešte neznamená, že to nemá aj tak svoju hodnotu :)

"But you didn't have to cut me off. Make out like it never happened

and that we were nothing... Now you're just somebody that I used to know."

Musím vás predsa trošku vystrašiť :D ...

Mon, 16 Apr 2012 16:19:22 +0200

A čím vás to chcem strašiť?? No predsa tým, že tu budem sedieť kadý deň :D Jednoducho čo vám poviem, nechce sa mi zas učiť :D Mám síce otvorený zajtrajší test z angliny v adobe, ale ani ten sa mi nechce robiť :D A nie, zlatká moje, to nie je podvod, to je príprava :D Vždy si to doma spravím, chyby vychytám a potom na písomke to dám na 100% a ešte si tie chyby aj zapamätám...A nechápem ako sa tí moji spolužiaci môžu takto ľutovať. Keď to nevedia existuje predsa google, ja to mám predsa odkiaľ?! Ale tiež som rula, keď som na takýto spôsob prišla až po pár rokoch :D

Z postele na mňa zazerajú očká puzzle. Fakt, včera som začala s prvou 1000 (mám dve, och môj Bože) a netaraz mám len kúsok oblohy :D a ide ma trhnúť, ale to je snáď detail :)

Teraz ma tak zarmútil článok, ktorý sa týka biologického otca dvojičiek z TH a rozosmútil ma. Dlho som na nich nemyslela, ale záleži mi na nich. A toto je skutočne smutné. Netuším, či to je pravda alebo nie, ale ako sa hovorí "ani list na strome sa sám nepohne." Škoda, že za slávou a úspechom sa vždy skrýva niečo smutné či zlé...Ale nebudem rozpisovať. Vás to netankuje, netušíte o čom hovorím, ale kto by chcel tak prosím - tu.

A mám ešte niečo na srdci?? Asi nie :D Pomaly sa pakujem robiť ten test. Dnes bol deň na hovno. Od telestnej po písomku z matiky až na to počasie. Zas a znova na mňa lezie depka. Tak sa aspoň zasmejem na obrázku v tomto článku. Bože, takto vyzerám asi stále, keď vidím pekné "tehličky." A že vraj len muži sa rozplývajú nad ženským poprsím. My máme predsa tiež niečo svoje, kedy sme ako roztopený snehuliak :D :D

Spadni, aby si lietal 8.časť...

Sun, 15 Apr 2012 10:55:00 +0200

Stále tomu nedokážem uveriť!! Neverím, že ste si takto moju poviedku zamilovali :) Verte, že ani ja, ako jej tvorkyňa ju nemilujem tak ako vy *klamstvo* :D Jasné, že ju zbožňujem. V dobe, keď som ju písala, som mávala pocit, že Liana a Lukáš sú neustále so mnou. Že oni sami si vyberajú svoj osud...Šialené, však?? Písanie také býva :) Tak si to užite. Nezabite ma, je to dosť dlhá časť, ale tak niektoré dušičky určite poteším :)

Vlak sa s hrmotom dostával do svojho cieľa. Bolo už niečo po dvadsiatej prvej hodine. Unavená som vystupovala z vlaku.

Vonku bolo príjemne teplo, ani nie veľmi horúco. Lukáš kráčal vedľa mňa a znova mi niesol moju tašku.

Cesty už boli tmavé a chodníky osvetľovali len niektoré pouličné lampy.

Nikdy som tu nebola, takže som nemala ani poňatia kam ideme.

"Lukáš, ty vieš, kam ideme?" spýtala som sa ho potichu a vyslovenie jeho mena mi prišlo zvláštne, magické.

"Jasné, veď som ti vravel, že som z Prešova. Vyrastal som tu."

Zadívala som sa do jeho tváre. Spomienky. To bolo to slovo. čo mi napadlo ako prvé. V tvári mal zarytý pohľad, hľadel do minulosti a bol spokojný.

"Aha. Mal si pekné detstvo?" so záujmom som sa pýtala ďalej. Páčilo sa mi, že mi niečo prezrádza, niečo stráviteľnejšie.

"Áno mal," usmial sa, "žil som s mamou a mladším bratom. Vždy sme stvárali hlúposti. A čím straší sme boli, tým väčšie hlúposti to boli, ale mama, tá nám všetko odpustila, ľúbila nás. Môjho otca som nikdy nepoznal, a mama mi to ani nechcela povedať, vieš, ona otehotnela mladá. A potom tu bol môj brat, bol o päť rokov mladší a bol som mu ako otec, snažil som sa ..." V tom prestal, ako keby si uvedomil, že to hovorí nahlas a nie sú to len jeho úvahy. Až som prestala dýchať, so záujmom som hltala každé jeho slovo.

"Prečo to hovoríš v minulom čase? Ty už s nimi nie si?"

"Nie, ono, je to zložité."

Videla som v jeho tvári smútok, nechcela som sa vŕtať v jeho ranách.

Našľapovali sme našou cestou pomaly a ticho. Chcela som sa niečo spýtať, nadhodiť nejakú dobrú tému, aby som ho rozveselila, ale nič mi nenapadalo. Mala som ho rada, teda začínala som ho mať rada. Keď som sa pozrela do jeho tváre, videla som niečo známe, ako keď sa pozriete do tváre dávneho priateľa. Bola som rada, že som ho mala zo sebou, necítila som sa potom taká opustená a bezbranná, pomáhal mi pasovať sa s tým.

Z diaľky som pomaly začala vidieť obrysy autobusov. Aha, takže ešte cesta autobusom.

Bála som sa toho, čo ma čaká v tom Svidníku. Nemala som nič, čoho som sa mohla chytiť, nejakú vec o tom meste.

"Počuj, koľko má vlastne ten Svidník obyvateľov?" opýtala som sa potichu a bola som vôbec prekvapená, že tú otázku počul.

"Nejako cez dvanásťtisíc obyvateľov," odvetil mi.

Padla mi sánka. Čože? Bol to pre mňa šok, predsa len, žila som vo Viedni tam bolo milión a sedemstotisíc obyvateľov. Oproti tomu, bude Svidník ako pustý ostrov.

Prišli sme úplne až na stanicu. Sadla som si na lavičku a Lukáš sa šiel pozrieť na cestovný poriadok, kedy nám ide autobus.

Oprela som si hlavu o tyčku vedľa lavičky a zahľadela som sa kamsi do prázdna. Medzi ulice, na nejaký nezreteľný bod. Na to, že som poobede spala, bola som stále unavená.

"Chce sa ti spať?" ozval sa hlas vedľa mňa.

Lenivo som otvorila oči a pozrela sa Lukášovi do tváre. Jeho krásne zelené oči v tej tme žiarili ako dva smaragdy.

"Hm," nezrozumiteľne som zamrmlala a zavrela som oči.

Cítila som, ako sa oprel o sedadlo lavičky, len niekoľko centimetrov odo mňa.

"Autobus má po nás prísť o tri štvrte na desať. Mala by si sa prebrať, to je už o desať minút," potichu mi hovoril a ja som ho len napoly vnímala, nechcelo sa mi preberať, takto mi bolo dobre, síce trochu nepohodlne, ale to bol len detail.

"Hej, Liana, zobuď sa, je tu autobus," poťahal ma za rukáv Lukáš a pomáhal mi postaviť sa. Tých desať minút bolo pre mňa ako desať sekúnd, neuvedomovala som si, že som asi jemne zadriemala.

Zrak som mala nejasný. Lukáš mi pomáhal dostať sa do autobusu, ja som sa len tackala. V autobuse bolo ticho, boli sme tam sami. Nikde nikoho. Hodila som sa na prvé sedadlo, ktoré som videla. Za malý okamih, si ku mne prisadol aj Lukáš. Položila som si hlavu na jeho rameno a ponorila som sa do ríše snov.

"Už sme tu, Liana, zobuď sa. Sme vo Svidníku," šepkal hlas a nejaká ruka do mňa jemne strkala.

Otvorila som oči a začala som sa orientovať. Som v autobuse, musím vstať a ísť. Je neskoro večer a je tu Lukáš. Upokojila som sa. Je tu predsa Lukáš.

Postavila som sa do uličky a kráčala som k dverám. Lukáš mi bol hneď za pätami.

"A kam teraz?" spýtala som sa rozospato.

"Je to hneď tu, len niekoľko metrov. Pôjdeme stále rovno, neboj, hneď sme tam."

A mal pravdu, bolo to strašne blízko. Netrvalo nám to ani päť minút.

Stála som pred dlhou budovou s tromi poschodiami. Všade bolo kopa okien. A okolo vchodu bolo vysadených veľa vysokých stromov.

Nesmelo som postávala a dívala som sa na tú budovu. Mala všetky možné chvíle, tu trochu oranžovej, bordovej, sivej až béžovej. Budova nevyzerala nijako novo, skôr ošarpane, ale nebola ani schátraná a ani na rozpadnutie.

Vybrala som sa k schodom. Dvere boli presklené. A nad nimi svietil ružový nápis Detský domov Svidník. Nechýbal ani štátny symbol.

Cítila som, ako hneď vedľa mňa stojí Lukáš, a tak som nabrala odvahu a zaklopala som.

Akási pani nám prišla otvoriť.

Mohla mať tak do päťdesiat rokov, bola troška viac pri sebe, ale vyžarovala z nej taká tá materinská láska. Vlasy mala krátke a prefarbené, na takú zmiešanú farbu, ale prevládala tmavohnedá.

"Dobrý večer, ja som Liana Wornerová a poslali ma tu z Bratislavy, volali vám," hovorila som placho a ticho.

Tá pani sa však na mňa milo usmiala.

"Ale áno, už viem, kto si. Tak ako, ahoj, Liana, ja som Mária a som tú vedúca," jej hlas bol hladký a milý, ba až sladký.

Podala mi ruku a ja som jej ju stisla. Ruky už mala poznačené vekom, ale boli hebké.

Vtedy sa predstavila sociálna pracovníčka. Povedala, nech nás vedúca zavedie do izieb. Ona počká vo vestibule, aby podpísali nejaké papiere.

"Aha, tak poďte dovnútra, už je neskoro večer a určite ste potom cestovaní veľmi unavení. Zavediem vás do izieb a potom popodpisujeme tie papiere," láskavo nás pozvala dovnútra a zavrela za nami.

Stáli sme vo vestibule budovy. Všade boli na stenách nalepené obrázky, detské veselé kresby. Veľká nástenka o tomto ročnom období a kvety. Bolo ich tu plno, tu orchidea, tam papraď, zasa nejaký kaktus a tak dookola. Pôsobilo to síce troška nútene, ale neboli to holé steny a dlhá chodba, útulnosť, bolo to slovo.

"Tuto na prízemí, je jedáleň, kde sa podávajú raňajky, obed a večera, taktiež je tu spoločenská izba. Poďte, zavediem vás tam," rozprávala nám Mária a hovorila nám ako predajca tejto budovy, ako keby sme si ju chceli kúpiť.

Viedla nás k jedným dvojkrídlovým dverám s mozaikovým farebným sklom. Otvorila ich a zažala svetlo. Miestnosť bola veľká a svetlá. V strede miestnosti bola veľká pohovka, aspoň pre desať ľudí a ďalšie tri kreslá, boli obrátené smerom k televízii.

Sedacia súprava nebola veľmi luxusná, možno ošumelejšia, ale nebola ani, ako keby ju dotiahli zo smetiska. Mala príjemnú marhuľovú farbu, ktorá ladila s oranžovými závesmi na oknách. Na pravej strane od pohovky, priamo pri stene bol veľký stôl, niečo ako kuchynský. Bol z dreva a okolo neho bolo desať stoličiek. Váľali sa po ňom spoločenské hry. Kocky, figúrky, monopoly, Človeče nehnevaj sa, všetko možné.

Na opačnej ľavej strane bola malá knižnica a okolo nej, staré kreslá, pastelových farieb. Zaujala ma, milovala som knihy.

Vykročila som k tej knižnici a sama som sa divila, kde sa tá odvaha vo mne berie.

Kľakla som si a prstom som prechádzala po spodnom riadku. Tu svietili všetky farby, boli to detské knižky. Malý princ, Dobšinského rozprávky, Žabiatko, Smelý Zajko, Maťko a Kubko ... Tie najkrajšie slovenské knižky, aj keď mne skoro nič nehovorili. Poznala som rakúske detské knižky, ale slovenské mi boli cudzie, aj keď niekde dávno vyhodenú, som mala knižku Žabiatko.

Môj ukazovák sa presunul vyššie, na mne známejšie diela. Jana Eyrová, Pýcha a Predsudok, Emma, Rozum a cit, Búrlivé výšiny, Anna zo Zeleného domu ... Tá najkrajšia klasika, tie najkrajšie dievčenské romány, ktoré dievčatá čítajú ešte aj v dnešnej dobe.

Môj prst vyskočil o dve poličky vyššie, zadívala som sa na názvy a autorov a spoznala som ich aj vďaka filmom, ktoré spravili podľa týchto kníh.

Harry Potter, Narnia, Pán prsteňov ...

A ďalšie skvelé knižky od skvelých autorov, či už to bol Thomas Brezina, Jacqueline Wilsonová, Karen McCombieová ... A veľa ďalších, ktorí deťom dávajú veľa pomocou slov a viet.

"Máš rada knihy, Liana?" spýtala sa ma vychovávateľka a ja som vyčarila na tvári úsmev.

"Milujem knihy," odvetila som. Boli ako môj druhý imaginárny svet, vždy mi dávali pocit, že existuje niečo lepšie ako môj život a ba aj horšie.

Vstala som, vedela som, že sa sem ešte vrátim, niečo si vezmem a budem sa tváriť, že je všetko ako predtým, aj keď nebude, všetko je iné.

"Liana, poď, pôjdeme ďalej," zašepkal mi Lukáš a podal mi ruku, zachytila som sa jej vstala som z koberca, čo bol na zemi.

Držala som sa aj naďalej Lukášovej ruky a tvárila som, že akože nič, ale bolo to zvláštne.

Nasledovali sme Máriu hore schodmi na ďalšie poschodie.

Na chodbe bolo veľa dvier. Tu sa pravdepodobne spalo, bolo tu ticho a aj toľko dvier, to mohli byť len izby s posteľami.

Zastala a my za ňou. Čakali sme. Po chvíli sa potichu ozvala:

"Tu je dievčenská časť, dievčatá tu majú svoje izby, kde spia a učia sa. Izby sú porozdeľované pre tri dievčatá, rozdeľuje sa aj podľa veku. Ty, Liana, budeš v izbe číslo sedem. Sú tam dve dievčatá, približne v tvojom veku," šepkala a ukazovala na jedny dvere s malou číslicou sedem, ktorú v tejto tme bola ťažko vidieť.

"A aby som nezabudla, chlapci tú majú zákaz zdržiavať sa a takisto majú zákaz chodiť dievčatá na chlapčenské poschodie," poznamenala a zazrela na Lukáša a naše spojené ruky.

Za jej chrbtom som sa zachichotala. Lukáš sa na mňa pozrel spýtavo, ale potom sa uškrnul aj on.

"Takže, Liana, dobre sa vyspi, ja vezmem Lukáša na chlapčenské poschodie a ty môžeš ísť do svojej izby."

"Aha, dobre. Ďakujem a dobrú noc!"

Usmiala som sa na Lukáša a odplávala som aj s cestovnou taškou k dreveným dverám s číslom sedem.

Siahla som na kľučku a dúfala som, že dvere nevŕzgajú...

Moja spoveď...

Sat, 14 Apr 2012 16:25:58 +0200

Pamätáte, ako som vám písala, že nám vypli internet, keď som chcela zverejniť článok?? Tak ten článok vám zverjním teraz, pretože "mám také hlboké myšlienky" :D. Chcela som zmeniť čas, že akože s týždňovým odstupom je to napísané, ale dám to sem tak, ako to už napísané bolo. Takže berte ohľad, že to píšem v dobe 31.3. a ešte len Veľká noc bude. Nateraz sa majte krásne :) Zajtra pridám poviedku ♥

Ahojte. Dlho som sa neukázala, chcela som včera, ale nebola som doma. Bola som sa totiž spovedať ako správna kresťanka, keďže sa blíži Veľká noc. Nemám rada, keď sa musím ísť spovedať, cítim sa totiž ako pred odpoveďou v škole. Skrúca mi žalúdok, srdce mám až v hrdle, ale vždy to nakoniec s úsmevom prežijem :) A aj včera som prežila. Liturgia bola iná ako obyčajne, šla som na prijímanie a potom po službe ešte so sesternicou na hranolky. To som sa však hneď aj rozčúlila. Máme totiž obľúbené miestečko a asi nie sme jediné, pretože tam boli napr. moje spolužiačke, ktoré nemôžem ani cítiť. Tak som sa hnevala, že tam sú, potom sa nahnevala na seba, že sa hnevám...A aj to som vďakabohu prežila :D

Aj vy ste včera mali také šialené počasie?? Mala som akurát matiku, keď začalo snežiť. O hodinu neskôr padali krúpy. Keď som šla zo školy lialo ako z krhle. Keď som išla na spoveď mrholilo a svietilo slnko. Včera to bolo tak neustále, prší, slnko, prší, slnko alebo aj naraz...A ja som si vytvorila takú teóriu...Keďže určite náš chrám nie je jediný, kde sa včera vo veľkom spovedalo, určite bolo tisíce takýchto miest, keďže sviatky sú už skoro tu. Podľa mňa to slnko bol Boží úsmev, keď mal radosť, koľko ľudí ide vyznať svoje hriechy a priať ho do srdca. A ten dážď boli zároveň Božie slzy, keď videl a počúval o všetkých našich hriechoch, ktoré sú už v dnešnej dobe samozrejmosťou...Ja sama nedokážem byť dlho bez hriechu. Vykĺzne mi z úst nevhodné slovo, zaklamem, nechce sa mi ísť v nedeľu do cekrvi, odvrávam rodičom - a máme to, už mám hriechy a pritom sú to pre nás ľudí také maličkosti bežného života. No chcem byť lepšou. A to je môj najväčší hriech. Keď sa zadívam navôkol a vidím tie dievčatá čo "dajú" každému, ľudí čo kradnú, vraždia, nadávajú, pijú, fajčia...Cítim sa byť lepšou ako oni a viem, že to nie je správne a cítim sa preto zle, lebo ani ja ani nik nie je lepším ako ostatní...No na rozdiel od tých ľudí ja chcem, aby ma mal Boh rád, a preto ma toľko vecí mrzí. Všetci totiž vieme, že keď umrieme, naša duša kamsi pôjde a ja chcem, aby šla na lepšie miesto ako je toto. Veď tam už budem naveky...

Zdar a bye...

Wed, 11 Apr 2012 14:29:29 +0200

Máme net!! Ja viem, úžasná správa, ale ja neviem...Okrem vás mi nič na internete nechýbalo. Občas som zatúžila po google prekladači a youtube a blogu, ale inač nič. Žiadne abstinenčné príznaky ;) Som na seba velice hrdá :D Vrhla som sa na čítanie kníh (konečne po dlhej dobe bol čas aj chuť) a taktiež Sims 2, ja už mám toľko rodiniek a príbehov :D Sviatky som prežila v akomsi štádiu kómy, väčšinu čas som oddychovala, jedla, oddychovala...Čo vám poviem - bdelá kóma. Dnešný nástup do školy ma však okamžite prebral. Učenia a zas učenie. Trafíííí ma!! Aj na zajtra mám písomku z fyziky a chémie. Už aby bolo tu to leto. Ďalšou novinkou je, že 21.4. idem na svadbu mojej sesternici a kupodivu, včera som som dokúpila posledné zbytočnsoti :D To som ale šikovná :)

Asi celkom krátke zhrnutie, čo?? Ale môj život je nudný, čo vám budem vykladať. Stále si vravím "A od zajtra začneš žiť!" a ja stále nič. Nie je na také hlúposti čas. To ale znie, však?? Depresívne a reasliticky?? Presne, no taký je život. Ale kvôli vám sa budem snažiť nachádzať si čas na tie správne veci :) Dúfam, že už bude vonku len takto tepľúčko, aby som mohla každý deň po škole vybehnúť hore na letisko. Pekne do kopca s MP3 v ušiach. Slnko mi bude hriať tvár, ja sa budem potiť...Mmmm, pekná predstava :D Len sa dokopať, ale bohužiať, budem musieť, môj "kotlík" je čím ďalej väčší :D

Tak, budem končiť. Som rada, že som zistila, že na internete nie som závislá (len na vás) :) Každopádne oddnes tu budu pribúdať články ako stále. (Raz za týždeň, keď sa zadarí :D). A Nataly, nezabíjaj ma, čoskoro tu bude nový diel poviedky :D Ale tak nemôže byť každý článok len poviedka, stratila by som mnoho návštevníkov :D Doba je surová a nie je čas ani čítať dlhé články...Je to smutné, ale čo už. Tak zdar a bye moji krásni. Čoskoro sa snáď uvidíme. A dúfam, že nie ste príliš nas*atí, že som na vašich blogoch bola naposledy v marci (áno, už je jedenásty apríl, panebože).

Ľúbim vás, Vaša Jully ♥

Spadni, aby si lietal 7.časť...

Tue, 03 Apr 2012 12:33:00 +0200

Toto malo byť prekvapenie!! Prednastavila som vám tento článok včera v knžnici, aby sa dnes zverejnil...Tak dúfam, že ste sa potešili :) Nataly, zlato moje, ďakujem za tvoju vášeä k môjmu písaniu :) A aj vám ostatním, ľubím vás, len vy mi dokážete na tvári vyčarovať ten najkrajší úsmev :) P.S. Lukáš je človek :D :D

Sedeli sme vo svojom kupé a obaja sme hľadeli kamsi do prázdna. Sociálna pracovníčka, musela byť vo vedľajšom kúpe, pretože v našom už nebolo miesto a v podstate, lepšie pre mňa. Čakala som na vhodnú chvíľu, kedy sa začať pýtať.

Bolo to už niekoľko minút, ale nemala som odvahu. Vytiahla som si z tašky ten dievčenský časopis, ktorý mi kúpila sestrička v nemocnici, na cestu. Prelistovala som niekoľko prvých strán, niekoľko rozhovorov s hviezdami, plagáty, poradne a veľa článkov na tému leto.

Ja som si ani poriadne neuvedomovala, že je leto, a iróniou je, že som sa tešila tak veľmi práve na toto leto.

"Ako zistíte, že vám váš miláčik klame ..." Hovoril názov článku a mňa zaujal. Každý chlap klame rovnako, či je to váš frajer, otec alebo brat.

1. Ak stále vzdychá a vyvracia oči dohora, pri nejakej vašej otázke, otravuje ho to a nechce vám odpovedať.

2. Ak pozerá niekde inde pri odpovedi na vašu otázku, znamená to, že klame.

3. Ak sa snaží ututlať otázku, odviezť tému na niečo iné alebo sa vám dokonca vyhráža, klame.

4. Ak vám pozerá do očí, ale často klipká očami, klame vám.

5. Ak si začne škrabať bradu, čelo alebo nos pri odpovedi, klame vám.

6. Ak sa na vás uprene díva ale pozerá sa vám skôr na váš nos ako do očí, tak vám tiež klame.

7. Ak však začne šúchať nohou o zem, ale hľadí uprene na vás, klame vám tiež.

8. Ak si prehrabne vlasy častejšie ako dvakrát a nie je Justin Bieber, tak vám klame.

9. Ak hovorí úsečne alebo len niekoľkými slovami, tak vám znova klame.

10. Ak však, napríklad, hľadí na vás priamo, ale zdá sa vám nervózny, klame vás iba trochu.

P.S. Baby, ale zmierte sa s tým, že existujú tiež klamári- profesionáli, ktorí dokážu klamať bez toho, aby niečo z hore uvedených vecí robili.

Odfrkla som si, no jasné, typickí chlapi, klamú vždy. Niekoľko z týchto vecí som aj zazrela u chlapov, ale vždy mi to prišlo ako tik, ale teraz si budem dávať väčší pozor. Hlavne pri mojich otázkach na Lukáša. Teraz som bola za tento časopis sestričke vďačná.

Za oknami nášho kupé, bolo stále slnečno, bolo poobedie. Vlieklo sa to pomaly a predstava ďalších deviatich hodín cesty bola skľučujúca.

Prešla len hodina našej cesty a ja som sa už nudila. Vstala som a v tom okamihu sa na mňa Lukáš spýtavo pozrel.

"Idem na záchod," odvrkla som mu, ale to som nemala v pláne. Chcela som sa trochu poprechádzať, prv než sa z tejto situácie už načisto zbláznim.

Prechádzala som okolo iných kupé a vždy som sa čo najviac nenápadne pozrela dovnútra. Niektoré boli prázdne, v iných bola kopa priateľov, čo robili bláznovstvá. V ďalších boli zamilované páriky alebo v niektorých boli rodiny so svojimi deťmi. Každé kupé, malo nejaký svoj príbeh, ľudí a ich osobnosti.

Skutočne som išla na ten záchod, nebolo to bohviečo, ale lepšie, ako keby vám mal prasknúť mechúr.

Vrátila som sa späť, Lukáš ležal na sedačkách, so zavretými očami a MP3 v ušiach.

Sadla som si na svoje sedačky a pozrela som sa na hodinky. Prešlo iba ďalších pätnásť minút. To ma sklamalo. Čas sa strašne vliekol, a to som nechcela, plus som sa strašne nudila.

Lukáša som nechala tak, ešte nevie, čo ho čaká.

Ľahla som si na sedačky a pozerala som na škvrny na strope. Monotónny hrmot ubiehania vlaku po koľajniciach ma uspával, len na okamih som privrela oči a ... zaspala som.

Niečo ma pošteklilo na tvári až som sa zobudila. Prv som nedokázala uveriť, že som tak ľahko zaspala. Potom som sa vystrašila, lebo som skoro nič nevidela, bola tu tma a moje oči si na ňu ešte len privykali. Vonku bolo šero skoro až tma. Lukáš sa nado mnou usmieval.

"Prepáč, že som ťa zobudil, vyzeráš byť unavená. Ja len, či nie si hladná, naposledy si jedla pred piatimi hodinami," hovoril mi Lukáš, ale ja som ho ani poriadne nevnímala. Mal však pravdu, v bruchu mi vyhrávali muzikanti.

"Ach, hm, ďakujem ti. Som skutočne hladná."

Sadla som si a rukami som si snažila upraviť svoje rozlietané hnedé vlasy.

Lukáš mi s úškrnom podal bagetu a kolu.

"Ďakujem, si milý," poďakovala som mu a venovala som mu úsmev. Chlapec si to zaslúži.

"Keď sa mi úplne vybila baterka na MP3, tak som normálne skoro dostal infarkt. Zľakol som sa, že si mŕtva. Až keď si začala chrápať, došlo mi, že nie si mŕtva, ale spíš," so smiechom mi opisoval svoje zážitky, po tom čo som zaspala. No neprišiel mi vôbec vtipný.

"Ja nechrápem," naštvane som sa bránila. Tie body za jedlo si teraz touto poznámkou vymazal.

"Tak dobre, nechrápeš, len som chcel byť vtipný. Prepáč."

Nastalo ticho, za oknami už nebolo vidieť nič. Ja som si jedla svoju bagetu a Lukáš hľadel len tak do prázdna. Ani som ho poriadne nevidela, bol len taký silnejší obrys. Teraz. Teraz prišla na chvíľa na vypytovanie.

"Ja, vieš, stále mi to nejde to hlavy. Staráš sa takto o mňa, cestuješ so mnou. Prečo?" Spýtala som sa vzrušene, ako keby som odhaľovala ťažký zločin a teraz vypočúvala podozrivého.

"Asi sa tomu nevyhnem, čo? Tak dobre, ale pamätaj jedno, nemôžem ti povedať všetko hneď, nezvládla by si to. Hm, prečo ťa strážim? Je to preto, lebo to je práca, poslali ma, aby som na teba dával pozor," porazenecky mi odpovedal, ale mňa to ešte viac zmiatlo.

"Takže ma chrániš? Si niečo ako môj bodyguard? A kto ťa poslal? Z utajených svedkov? Z FBI? Chcú ma zabiť?" fantazírovala som nahlas, až kým mi nedošlo, čo za sprostosti to tu meliem, "prepáč, šibe mi."

"Nie, pozri, áno som niečo ako tvoj bodyguard, ale nemôžem ti povedať, kto ma poslal, zatiaľ nie.

Premýšľala som nad ďalšou otázkou, ktorá by bola jednoduchšia.

"Ako dlho ma budeš chrániť?" spýtala som sa nakoniec.

"Rok."

Ostalo ticho, ktoré by sa dalo aj krájať. Bola som v šoku. Akosi mi to stále nedochádzalo. Ja budem mať tohto chalana za zadkom rok?

"Čože? Rok?" vykoktala som zo seba. Uprene sa na mňa díval, a nemyslím si, že by vtipkoval. No možno som len zle rozumela. Na Slovensku som bola krátko.

Prikývol. Tak so m rozumela dobre.

"Aha," vytlačila som zo seba. Mal pravdu, naraz by som všetko nestrávila, nateraz mi to stačilo.

"Pozri, aj ja som stále dosť zaskočený. Nie je to normálne. Na začiatku som si myslel, že stačí, keď ma uvidíš raz a posledný krát, ale potom mi to objasnili. Má to byť rok, potom odídem," šepkal a ja som mu verila každé slovo. Mala som náhle nutkanie ho objať. Vstala som a prisadla som si k nemu. Dívala som sa na neho s otázkou v očiach. Prikývol a tak som si oprela hlavu o jeho rameno, rukami ma objal. Takto sme spolu sedeli nejakú tú dobu.