Červenec 2013

Drahé moje dievčatá..

6. července 2013 v 13:11 | Jully

"Nechaj ma nájsť kúsok neba.
Nechaj ma nájsť cestu späť domov
Chcem sa s touto láskou naposledy rozlúčiť
Dať sa späť dohromady, znovu žiť
Z popola k nebu."

Dnes je 6.7.2013. To znamená, že blog oslavuje 4.narodeniny. Posledné. Tieto riadky sa mi nepíšu ľahko, verte tomu, že mi je ťažko. Keď som vtedy na FB videla odkaz na svoj blog rozplakala som sa bolesťou. Nemyslela som, že koniec bude taký náhly. Myslela som si, že blog potiahnem cez strednú, možno aj výšku, aj tak tento blog fungoval len na princípe môjho denníka, ale zomrel náhle. Ešte som dúfala, že ho zachránim, ale ja už vlastne ani nechcem..Necítim sa tu už bezpečne, už tu nemôžem písať to čo cítim, adresu vie primnoho ľudí..world-in-the-box.blog.cz bol zničený..Puf..

Ale v mojom srdiečku ostane navždy. Tých 930 článkov čo som pridala. To číslo je pre mňa strašidelné, preboha, čo som tu toľko písala? :D Ale vy ste to vždy prečítali a okomentovali :) Vaša nestránosť, vaša láska, sila, vaša opora, vaša útecha, vy..bez vás by som bola ničím, bez vás by som mnoho životných situácii nezvládla. A hoc mi nikdy o popularitu blogu nešlo, tých 67 000 na Topliste je pre mňa niečím prekrásnym. Znamenáte pre mňa veľa. A nebudem menovať, veď vy viete :)

Po celé 4 roky som sa veľmi vyvíjala. Moje začiatky boli ťažké, smiešne, články o ničom, trápne, bez pointy..Kusovky, pesničky, denníčky o tom ako sa mám/nemám. Časom to bolo o tom čo mám rada a o výlevoch. Teraz pred koncom to bolo už len o myšlienkach, citátoch, výlevoch, úvahách. Dospela som. S blogom som zažila svoju pubertu :) Aj s vami. Moje krásne, famózne, múdre, empatické, úprimné priateľky, blogerky..Som nadšená, že aj na internete sa dajú nájsť takí skvelí ľudia, s ktorými sa dá aj naživo úžasne kecať. Ďakujem za každé vaše online objatia a každú pozitívnu myšlienku, ktorú ste mi poslali. Nikdy ma neprestane mrzieť, že každú z vás nemôžem naozaj objať, diaľka je príšerná :(

Neviem čo mám písať. Strašne veľa som toho chcela napísať, o tom ako ste prežívali moje bolesti, ako ste sušili slzy na mojej tvári ako som aj kvôli vám našla silu opäť byť šťastná, keď sa mi pred troma mesiacmi zrútil svet. Ako ste mi to prijali a tešili sa môjmu šťastiu, keď som v septembri našla lásku. Ako ste ma podporovali v mojich úspechoch a podávali oporu v neúspechoch. A keď bolo treba tak ste boli úprimné a napísali, že sa správam ako ťava. Ďakujem. Ono znie to úboho, že som v podstate mala len blogové priateľstvá a žiadnu reálnu oporu, ale ono to tak bolo..Nikdy som nebola medzi tými obľúbenými, nikdy som nemala mnoho priateľov, nikdy som nebola spoločenská..a aj teraz, hoc sa snažím nadväzovať priateľstvá a byť spoločenská, priateľská tak to moc nevychádza..A rodina občas nestačí, občas nepochopí..
Ale treba vedieť nájsť tú hranicu medzi realitou a blogom, keď sa naruší, tak dochádza k škodám. Viď môj blog. Bol zničený úderom reality.

A na záver, asi len jedno najobrovskejšie ĎAKUJEM aké existuje. A nepíšem zbohom, zbohom znamená zabudnúť a ja nikdy nezabudnem..Tak zas niekedy, vaša Jully