Spadni, aby si lietal 11.časť ...

5. května 2012 v 15:22 | Jully |  Spadni, aby si lietal


Krásnu sobotu, moje krásne. Ja sa musím učiť nemčinu a chcem si upratať v skrini, ale tak, prv blogík :) Dnes vám sem dávam ďalšiu časť môjho dielka. Snáď poteší, nič strašne dlhé, či?? :D



Hneď ako som v rýchlostnom čase prekonala schody, som zastala na chodbe. Všade okolo mňa bola kopa dvier.
"Dočerta!" Zakliala som si nahlas, no pocit úľavy sa nedostavil. Ktorá izba bola jeho?? Intuícia. Snáď budem vedieť, ktoré to sú.
Zavrela som a vykročila som do chodby. Keď som mala nutkanie zastaviť, otvorila som oči a vtrhla do izby s číslom pätnásť.
"Kto si? Tu nemáš čo hľadať!" vybehol na mňa nejaký dvanásťročný chalan s detskými črtami a blond vlasmi.
"Prepáč, ja hľadám Lukáša, toho nového chlapca," zamrmlala som. Červeň som cítila až niekde v korienkoch vlasov.
"Ten je v izbe šestnásť," vyštekol na mňa ten chlapec a zabuchol za mnou dvere.
Omráčene som tam stála a dívala som sa na dvere. Presne t túto chvíľu ma opustila všetka bojovnosť, bola som na odchode, keď sa vedľa mňa otvorili dvere.
"Liana? Čo tu preboha hľadáš? Nemáš už dosť problémov?!" kričal na mňa Lukáš, snažil sa zároveň šepkať.
"Chcem vedieť pravdu, prečo mi klameš? A čo doparoma má znamenať to tvoje karhanie ?!"
"Liana, nebudeme to riešiť, tu na chodbe!" výhražne zasyčal a odmlčal sa "poď do izby," dodal.
Pozval ma do svojej izby. Rozhliadla som sa ako vždy. Boli tu tri postele. Všetko tu bolo ako u nich na izbe, ale bolo vidno, že je to chlapčenská izba. Zmätok, prach, modely áut. Lukáš ma usadil na posteľ v rohu. Všetko okolo nej bolo vzorne upratané.
Zaskočili ma však niektoré predmety. Ruženec, obrázky - sväté a tiež modlitebná knižka.
"Ty si veriaci?" vytresklo zo mňa, znova som si nedávala pozor.
Zvláštne sa na mňa pozrel. Vtom pohľade bolo niečo, čo by som ja nedokázala pochopiť.
"Som veriaci. Boh je skvelý a každý deň mu ďakujem. Milujem ho, je ten najlepší," šepkal a ja som v tých slovách cítila, ako veľmi uznáva Boha.
Mňa k tomu nikdy nikto neviedol, nevedela som čomu veriť, ale nebránila som sa predstave, že je tu niekto, čo nás ochraňuje.
Nastalo ticho. Vtom sa prudko otvorili dvere, ja som v šoku vykopla nohu dohora. Podkopla som Lukáša a ten spadol na posteľ na mňa.
"Aha, hovorila som, že sú tu," zavrešťala Monika a ukázala na nás prstom. Za ňou stála vedúca, zjavne prekvapená, tak ako som teraz bola ja.
Môj mozog pracoval, ale ja som nebola schopná niečo povedať, brániť sa. Vlastne som nemala ako brániť. Bola som na chlapčenskom poschodí, v chlapčenskej izbe na chlapčenskej posteli a na mne ležal chlapec.
Keby som nebola v situácii, v akej som bola, začala by som sa rehotať.
"Obaja do mojej izby, švihom!" Zavelila vedúca a všetko sa začalo hýbať.
Lukáš sa pozviechal a vstal. Ja som vykročila k dverám a Monika mi ukázala jazyk, keď sa vedúca nedívala. Mala som chuť jej jednu vylepiť, ale zbadala som Lukášov pohľad, tak som sa stiahla.
Prešli sme vestibulom do jednej chodbičky, boli tu dvoje dvere, na jedných bolo napísané "WC pre zamestnancov." A na druhých "Izba vychovávateľov."
Pristúpili sme k dverám izby pre zamestnancov a čakali sme, kým vedúca odomkne.
Po chvíľke nás pozvala dovnútra.
Začala som sa obhliadať okolo seba, ako som mala zvykom, keď som prišla do cudzieho prostredia.
Na pravej strane od dvier bola ošúchaná sedacia súprava s malým televízorom. Hneď vedľa boli dve jednolôžkové postele a lampa. Na ľavej strane bola malá kuchynka s linkou a kuchynským stolom.
Boli tu kvety, obrazy a záclony. Niekto sa to tu snažil zútulniť, ale bolo to ťažké, vyzeralo to ako u deväťdesiatročnej babky.
"Sadnite si," vyzvala nás a všetci štyria sme si sadli za drevený kuchynský stôl.
"Takže, hneď ako si Liana vypálila z izby, prišla za mnou Monika a povedala mi, že si ich aj s Dorotou sotila na zem a potom si utekala na chlapčenské poschodie. Neverila som tomu, ale išla som a čo som videla, mi stačilo," hovorila vedúca formálne a pokojne a mňa to škrelo, ja som ich sotila? Tá malá beštia, veď ona ešte uvidí.
"Už sa to viac nestane, to sľubujem aj za Lianu," ozval sa Lukáš a ja som mala chuť kopnúť ho do nohy, načo sa vlastne ospravedlňuje?
"Nemusíš mi to sľubovať, ja viem že sa to nestane. Máte zákaz stýkať sa na inom mieste ako je jedáleň, a to až do začiatku školského roka" vyhlásila a mnou trhlo. Ako si dovoľuje? Dva mesiace?
"A ty, Liana, máš zákaz chodiť von, prosto máš domáce väzenie," dodala a vo mne to len vrelo. Keby nie Lukáša, ktorý mi stisol pevne ruku, asi by som sa na vedúcu alebo na vyškerenú Moniku vrhla.
"Rozumela si, Liana?" spýtala sa ma ešte na dodatok.
"Áno. Je to všetko?" rozčúlene som vyprskla a odsunula som sa od stola
"Áno, môžete odísť."
Vyskočila som zo stoličky a veľkými krokmi som kráčala na chodbu. Stihla som dobehnúť až za roh, keď ma dobehol Lukáš a pritlačil ma k stene.
Trhala som sa, nechcela som, aby videl moje slzy. Už teraz mi na ňom veľmi záležalo.
"Liana? Ale, neplač, bude to v poriadku, sú to len dva mesiace a uvidíme sa na raňajkách, obede a večeri. To zvládneme," povzbudivo sa na mňa a napriek všetkému som sa musela usmiať aj ja.
Žmurkol na mňa a objal ma, len na malú chvíľu, lebo z chodby sme už skoro zreteľne počuli dvoje kroky.
Odchádzal preč a ja dva metre za ním. On zamieril na svoje poschodie, ja som išla do spoločenskej miestnosti.
Boli tam len nejaké dve dievčatá hrajúce monopoly. Ani sa na mňa nepozreli, tak som ich nechala tak a zamierila som ku knižnici. Vytiahla so si Annu zo Zeleného domu a sediac v malom pohodlnom kresle som sa zahĺbila do života malej ryšavej siroty. Zabudla som na všetko tykajúce sa mňa, bola už len Anna.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 ..::NaTaLy::..^ ^♥ ..::NaTaLy::..^ ^♥ | Web | 5. května 2012 v 18:58 | Reagovat

Viem, že nemá zmysel rozčuľovať sa nad toľkou nespravodlivosťou.. keď som včera písala, že je to absolútne posledná vec, ktorá by ma mohla ešte zaťažovať..Ale keď ja si teraz nemôžem pomôcť! :D Je to nespravodlivé, nefér..a všetko možné..len nie oukej xD Ježiši, ja tu chytám nervy a čo má robiť chúďa Liana? Meine nerve, ja už by som tam povraždila so svojou cholerickou, výbušnou povahou..polku obyvateľstva.. :D
Č-čože? 2 mesiace sa nebudú môcť osamote stretávať?! To si robíš srandu :D A ja už som dúfala v akési zblíženie.. :D.. Nemuč ma takto :D

2 Denie* Denie* | Web | 5. května 2012 v 20:03 | Reagovat

krásny design!
a áno, sú to moje vlasy rozmazané:D
idem čítať:)))

3 emma emma | Web | 6. května 2012 v 9:10 | Reagovat

Teda to bol fakt kruty trest, Su tam novi a uz musia zazivat take zrady od Moniky a keby aspon daco bolo medzi nimi ktovie ci neskor bude uz dlhsie mi to vrta v hlave :)

4 Wonnie Wonnie | Web | 7. května 2012 v 17:13 | Reagovat

Ten záver je úplne vá, jak sa ponorila do knihy, čistá ja :D. A inak kokoooos tie dve kravy by som vyhodil na jej mieste oknom, sa čudujem že sa ovládala ja by som kričala od nervov.

5 Yumi_Hawashi Yumi_Hawashi | Web | 10. května 2012 v 10:34 | Reagovat

aaaaa chcem ďalší dlhší diel!!! :D:D ďakujem :)

6 Elisis Elisis | Web | 10. května 2012 v 17:19 | Reagovat

Ty dvě jsou teda pěkné mrchy. A to by asi nebyl ten správný příběh, kdyby se tam nějaká neobjevila. Doufám, že to Liana i Lukáš zvládnou, aspoň se mohou vidět v jídelně.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.