Trešťalo mi v hlave. Cítila som sa ako tesne pred smrťou. S úplnou námahou som otvorila oči.
Chvíľu som všetko videla veľmi zamazane, no potom sa mi zrak začal vyjasňovať.
Okolo mňa boli všade žltobiele steny, z ktorých sa už farba odlupovala. Potočila som hlavu a ticho zjajkla. Mojou hlavou preblesla strašná bolesť. Vedľa seba som mala malý biely stolík a o trocha ďalej bola ďalšia posteľ pokrytá modrým igelitom. Spoznala som, že som zjavne na Slovensku. Takto v Rakúsku nevyzeralo. Bola som tu sama.
V miernom ľaku som potiahla pravou rukou a pocítila som bolesť, v ruke som mala zapichnutú ihlu, do ktorej prúdila infúzia.
Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla. Zavrela som oči a snažila som si niečo pripomenúť. Kto som? Ako som sa sem dostala? Čo sa stalo? Na moje otázky som si pomaly začala dávať odpovede.
"Som Liana Worner, som v nemocnici a mala som nehodu," šeptala so vystrašene. Nehoda!
"Ocko, mama ?!" Zajačala som v panike.
Niekto vstúpil do izby. Bol to lekár. Mal biely plášť a z vrecka mu visel fonendoskop.
"A, tak slečna sa nám rozhodla prebrať. To som veľmi rád. Troška sa nadvihnite, nech vás môžem vyšetriť," milo ku mne hovoril mladý doktor. Mohol mať tak tridsaťdva rokov. Mal hnedé nakrátko ostrihané vlasy a krásne orieškové oči. Aj v tomto stave som dokázala uznať, že je to fešák.
Mlčky som sa nadvihla a on si fonendoskopom vypočul moje srdce. Bilo šialene, to som vedela aj ja. Navonok som vyzerala pokojne, ale vo vnútri som bola zúfalá a vystrašená.
"Hm, myslím, že ste v poriadku. Boli ste hrdinka. Keď vás priviezli, mali ste krvácanie do mozgu. Bolo to niečo ako zázrak. Máte skvelého strážneho anjela."
Hneď, ako to vyslovil, spomenula som si na tie čarovné zelené oči. Bola som už v bezvedomí?
"Hm, ach, moji rodičia, ako sú na tom?" Chrapľavo som sa ozvala, moje hlasivky asi boli mimo dosť dlho.
Videla som tú zmenu na doktorovej tvári. Bola plná vážnosti a súcitu. Videla som, čo mi chce povedať, ale nechcela som si to priznať. Nie, nie je to pravda.
"Viete, bola to veľmi strašidelná nehoda a je zázrak že ste tu vôbec vy. Hm, takže asi viete čo vám chcem povedať. Je mi to ťažko hovoriť, ale vaši rodičia nehodu neprežili. Mrzí ma to. Úprimnú sústrasť," hovoril potichu, jemne a príliš vážne.
Zrútil sa mi svet. Na okamih som pocítila pri srdci takú silnú bolesť, akou nebola ani tá v hlave.
"Nie, nie, nie. To nie je pravda. Klamete mi!" Skríkla som na doktora a aj napriek infúzii a prudkej bolesti v hlave, som ho chytila za golier.
"Prestaňte mi klamať, nie je to vôbec vtipné! To nie je pravda, moji rodičia žijú!" Kričala som, ale vedela som že je to zbytočné. Ruky mi ochabli a spadla som späť do perín. Sú mŕtvi.
Doktor stlačil tlačidlo na privolanie sestry. "Mohli by ste prísť sem? Potrebujem sedatíva. Áno, na izbu dvestosedem. Ďakujem."
Jemne ma pohladil po hlave. Cítila som sa vyčerpaná. Nič nemalo zmysel. Prestala som cítiť, rozmýšľať. Prestala som existovať. Som sama. Sama v cudzej krajine. Medzi cudzími ľuďmi. Sama.
"Sama, sama, sama ..." Mrmlala som si nahlas ako blázon. V tej chvíli mi to bolo jedno. Zbláznim sa bez rodičov, tak čo.
"Nie, nie ste sama. Oddýchnite si, bude vám lepšie. Sestrička vám dá niečo na upokojenie a ja vás potom prídem pozrieť. Všetko bude dobré, uvidíte," šepkal pokojne, ba až hypnoticky. Začala som mu veriť. Verila som mu, že všetko bude dobré.
Zavrela som oči a zhlboka som sa nadýchla. "Všetko bude dobré." V mysli sa mi vynorili tie najkrajšie spomienky s rodičmi. Sedeli sme na deke, dívali sa na jazero. Bola som vtedy šťastná. Mala som všetko.
Do izby vošla sestra, potichu mi niečo dala do infúzie. Tiež ma pohladila po hlave a odišla. Ostala som znova sama. Cítila som ako sa mi telo upokojuje. Ako mi ochabujú končatiny a ten pocit únavy. Zaspala som spánkom spravodlivých.
..::NaTaLy::..^ ^♥ | 
..
Je mi líto, že rodiče Liany jsou mrtví, ale možná jsem to trošku očekávala. Přece my nemohla zemřít hlavní hrdinka, teda pokud by se pak neproměnila v ducha nebo anděla