Dnes, keď som odchádzala zo školy som stretla môjho bývalého učiteľa. Neučil síce priamo mňa, ale učil druhú polovicu triedy, keďže na angličtine sme rozdelení na dve skupiny. Niekedy ma učil aj on, keď chýbala naša učiteľka. Viem, že len ťažko si udržiaval pokoj v triede, často mávali "voľné hodiny" a aj učil ako učil. Je to školníkov syn a je trochu postihnutý, keď bol malý prekonal mozgovú obrnu a teraz tak kríva na nohy. Mala som ho celkom rada, aj keď niekedy bol divný, no možno sme si to my baby namýšľali, veď teraz máme akého uchyláka telocvikára *ironicky sa smeje*. No a aby som prešla k pointe, proste s gumovými rukavicami na rukách vysypoval smeti z jednej triedy. Prv som bola prekvapená a vravím si, to musím povedať kamoške, to je teda pikoška a potom som sa tak zarazila. Toto nie je ten správny "drb" a úprimne mi ho prišlo ľúto. Kedysi bol učiteľ, prestal učiť a neviem či dobrovoľne či nie, keď sa rodičia sťažovali, ale aj tak. Po tých štyroch alebo koľkých rokoch sa stal upratovačom na tej istej škole. Preto ho nevnímam ako nicku, predsa aj moja mama bola nejakú dobu upratovačka a ani ja, ani ona sa za to nehanbíme, práca ako každá iná a peniaze predsa nesmrdia...Nemá sa začo hanbiť, len mi to také prišlo, kedysi bol učiteť a teraz upratuje za tými istými deťmi. A tak som si dnes uvedomila, že:
"Osud je proste nevyspytateľný..."
Fúha, zaujímavý príklad a dosť som sa nad touto skutočnosťou aj ja sama zamyslela...