Srpen 2011

Téma týždňa - Môj príbeh ...

30. srpna 2011 v 13:27 | Jully |  Môj pohľad na svet

"Pravý kútik pier posuň doprava hore a ľavý kútik pier doľava a nahor... A teraz sa potri do zrkadla a všimni si aký krásny zázrak s toho vznikol..." Facebook

Môj príbeh sa začal presne o 8:30 dvadsiatého prvého augusta pred niekoľkými rokmi. Bolo príjemne teplo, a prvý krát som vykríkla. "Máme Juliánku," povedal môj otec. A teraz som tu, píšem vám a neviem čo, aký je môj príbeh?? Veď sa stále odohráva a môžem začať "kde bolo tam bolo..." no nemôžem povedať "zazvonil koniec a rozprávky je koniec..." ktovie kedy príde koniec môjho príbehu, dúfam, že nie tak skoro. Každý z nás má nejaký osud a ešte dávno predtým, než sme sa narodili, sme mali napísanú našu budúcnosť, náš životný príbeh, náš charakter, našu cestu životom. A ešte nikdy sa na svete nenašli dve rovnaké osoby, výzorovo, či v povahe, dokonca aj jednovaječné dvojičky sú od seba odlišné. A preto má každý z nás na tejto zemi nejaké poslanie, pretože každý z nás je svojim spôsobom výnimočný.
Ale aby som nehovorila v 1.os pl. tak začnem hovoriť o sebe. Ja netušm aký je môj príbeh, ako dieťa som bola riadny nezbedník, kebyže nemám náuštnice v ušiach, myslleli by si ľudia, že som chlapec, veď som mala len 5 vlasov na hlave a pár zúbkov v ústach. Naučila som sa skôr chodiť ako rozprávať, bola som šidlo, ako chlapec, štverala som sa po nábytku, proste jedno nekontrolovateľné tornádo a pokazené rádiou - keď som sa naučila aj rozprávať.
Časom sa však moja povaha vyrysovala, nie som už šidlo, kdeže, práveže som príliš zodpovedná, príliš citlivá, no stále sa rada smejem :) Ako každý aj ja mám plusy aj "defekty", myslím, že som milý človek, nechcem nikomu ubližovať, som vnímavá a empatická, ale to všetko je zároveň na škodu, všetok hnev držím v sebe a kvôli mojej citlivosti nemôžem ani len vidieť upútavku an Modré z neba. Neviem, čo zo mňa raz bude, len dúfam, že sa zbavím svojho strachu, ktorý mám celý život v sebe, a budem sa stále usmievať, ako keď som bola dieťa. Ja, už viem, aké je moje predurčenie v mojom živote, vypočuť ľudí a všetok smútok dať do viet, chcem písať a ľuďom tak skrášľovať život. Verte či nie, každý má v živote nejaké poslanie, talent...
No, netuším, čo ešte dodať, môj príbeh nie je veľmi pestrý, nenavštívila som nijakú exotickú zem, nespravila som žiadny zázrak a ani v živote nie som nejakou zaujímavou a sebavedomou osobou, ale verím, že keď budem veeeľmi stará a budem ležať na smrteľnej posteli, budem sa pozerať späť do minulosti, poviem si, ž by som nič na svojom (životnom) príbehu nemenila, lebo som ho žila tak, aby som nič nemusela ľutovať...

Oddeľovač Denie* - www.dendaj.blog.cz



Dess - September 2011 ...

29. srpna 2011 v 13:59 | Jully |  O blogu

Ako ždy jednoduchý ba až primitívny, ale kedže sa mi páčil obrázok, ktorého bohužiaľ neviem autora, nech mi prepáči, tak to budete musieť zniesť :D Vlastne, jediné čo na tom desse je moje, je to, že som vložila ten text a nastavila ho, i keď nič extra, mám taký vždy blbý pocit, keď dess robím, strašne sa mi páči a keď ho nastavím, najradšej by som opľula monitor :P No fakt a hlavne to moje menu, tak čo s ním?? Mám tam nechať ten rámček alebo nie?? A neviete ako by som mohal úplne oddeliť menu od článkov?? Takou dlhou zvislou čiarou?? Nenašla som to, ale tak budem sa aj naďalej snažiť :D Dess, je tu skoro, ale tak, tamten ma už omrzel :D Majte sa krásne, ja si idme po tej drine oddýchnuť a naobedovať sa, lebo kvôli tomu dessu, som ešte ani nejedla :D :D

EDIT (14:28) : Nas*rala som sa, a celé menu som si zmenila, menu som skryla a všetko mám teraz hore v navigácii, hneď sa mi lepšie na blog pozerá :D A ako sa vraví, keď nejde Mohamed k hore, musí ísť hora k Mohamedovi :D


Deň, keď som si povedala "ja žijem" ...

26. srpna 2011 v 19:53 | Jully |  Môj denník
Ahojte, Zlatá, teraz som sa vrátila, bola som na kupálisku s mojou sesternicou, a ešte jednou a ešte s jednou kamoškou. Nič extra, proste sranda ako vždy, no musím nejako vysvetliť ten názov článku, čiže, sú dni, keď si poviete, že skutočne dýchate, že žijete. Tak ako ja dnes, šla som na strašný tobogán, rozbila som si lakeť a udrela chrbát, ale prekonala som starch, padla som do vody a vravím si, zvládla som to, aj keď mi špliechala voda do očí, hovno som videla, nadhadzovalo to so mnou, ale ten pocit, keď spadnete a ste hocako doránaní, ten pocit, že ste to dali, ten si nemôžte kúpiť, alebo, keď už zapadalo slnko, voda žiarila, už je v bazéne málo ľudí a cítite sa nekonečne naplnene, alebo keď ma sesterka ťahala a ja som vnímala tú krásu, akoby som splývala s tou krásou, vodou, slnkom, a povedala som si "ja žijem."


To sú tie chvíle v živote, ktoré si musíte vážiť. Najkrajšie to bolo na konci, keď pustili Záverečná od Iné Kafé, tú sme mali na konci školského roka a vravím si, skočím do bazéna, aj keď som už neskákala dávno, odkedy som si buchla hlavu, strach robí svoje, no chcela som cítiť leto, silu, prekonať sa, a a keď som asi 5-krát zastala pred okrajom do bazéna, skočila som a ten pocit, na nezapalatenie. A prečo vám o tom píšem?? Aby ste to zažili ako ja, som dolámaná, bolia ma nohy, chrbát mi tŕpne, na lakti ma nepeknú ranku, pobolieva ma hlava - no to všetko je dôkazom toho, že som žila, prekonala som strach, chápem kaskadérov a podobných "bláznov" no je pravda, že všetko má svoje hranice. Bežné veci, aké som zažila ja, sú však v norme a dokážu pohladiť dušu, poviete si "žijem, dýcham, cítim" a budete na tie chvíle spomínať keď budete "smutný, polo-mŕtvy" lebo o tom to je, nie si niečo dokázať, ale zažiť, ochutnať nepoznané a radovať sa zo svojej osobnej výhry, že to dokážete, že preskočite každú láťku, ktorú si v živote dáte, aj keby to malo "bolieť"...

P.S. Oddeľovač je od mojej šikovnej " známej" Denie* :D :)


Ich liebe dich ...

24. srpna 2011 v 14:48 | Jully |  Tokio Hotel


Prečo kričať SCHREI (krič), keď náš hlas sa v dave stráca. Prečo bežať DURCH DEN MONSUN (cez monzún), keď utekáme na úkor strachu... Prečo LEB DIE SEKUNDE (žiť pre každú sekundu), keď život nás sklame... Prečo kričať RETTE MICH (zachráň ma), keď nás láska klame... Prečo FREUNDE BLEIBEN (zostaňme priateľmi), keď nás všetci opustili... Prečo ICH BIN NICHT ICH (ja nie som ja), keď tu so mnou nezostali... WENN NICHTS MEHR GEHT? (prečo nič nefunguje?), to nie je náhodou včerajšie?... Prečo GEGEN MEINEN WILLEN (proti mojej vôli), keď nikto neche počuť môj názor...
My sme ale JUNG UND NICHT MEHR JUGEN FREI (mladí a už nie viac mládeži prístupní), na týchto ľudí si dávajte radšej pozor. Aj keď je to môj DER LETZTE TAG (posledný deň), nesmiem stratiť nádej. Radšej zmiznem v UNENDLICHKEIT (nekonečno) lepšie ako žiť v strachu a bez nádeje ... Počúvajte moju BEICHTE (spoveď), tá vám možno napovie... Prečo SCHWARZ? (tmavý?) Prečo je osud taký zlý? Ty si pre mňa THEMA NR.1 (téma číslo1) ty ma držíš pri živote...
Išiel by si ÚBERS ENDE DER WELT? (na koniec sveta?) Pomôžeš mi keď som na dne? Prečo verím v TOTGELIEBT (láska až do smrti), tá je nám súdená... Keď počúvam SPRINGH NICHT (neskáč), na toto sa ťažko spomína... Si pre mňa viac než HEILIG (svätý), keď ako anjel lietaš po noci... Stačí iba STICH INS GLÚCK (pichnutie pre šťastie), a všetko sa možno spraví... Dôležité je REDEN (rozprávať sa), ale to u nás nepomáha... Viem, že NACH DUR KOMMT NICHTS (po tebe neostane nič), moju dušu to zožiera... Ale predsa WIR STEBEN NIEMALS AUS (my nikdy nevymrieme), to ma ale neukľudní... Som ako VERGESENE KINDER (zabudnuté deti), nemám na svojej strane žiadnych ľudí... Presne tak AN DEINER SEITE (na tvojej strane), to je presne na čo myslím... Ale nezabudni ... (ICH BIN DA) - ja som tu!!! ICH LIEBE DICH (Ľúbim ťa)...


Happy Birhday ...

22. srpna 2011 v 10:13 | Jully |  Môj denník


Hi, my dear, ako sa máte?? Dnes je krásne slnečný deň :) Aj keď mňa mama poslala kúpiť si veci do školy, hneď je ten deň naprd, ale nie o takých škaredých veciach budeme hovoriť, ale o mojich včerajších narodeninách. Takže, oslavovala som svoje xx narodeniny a nebudem vám tu vykladať, čo som dostala, nebolo toho veľa, ale o to vzácnejšie tie darčeky boli. Hneď ráno, prišla do izby mama a zobudila ma pesničkou Happy Birthday, no nie je to krásne?? Krajšie než všetky dary sveta. Aj od rodičov, od tety, od všetkých, darčeky to boli krásne, ale darček mojej sesternice to bolo niečo krásne. Boli sme aj s ďalšími sesternicami a jednou kamoškou v !krojoch! na také čo ja viem, robili sme na skanzene zo seba bláznov a moja sesternica, nás viezla autom domov. Keď zastavila pred mojim domom, dala mi do ruky malý balíček, už len to ma potešilo, keďže som od nej žiadne dary nečakala. Až potom, keď som bola sama, som ten balíček otvorila a po lícach mi stekali slzy.
Bola som dojatá ako nikdy predtým, nemyslite si, nedarovala mi auto, no bolo to lepšie ako nejaké Audi, boli do neónové-adidas-pánske trenky. Hlúposť však?? Ale pre mňa to znamenalo veľa, keďže, si pamätala moje slová, ktoré som vlastne myslela ako žart a hneď som aj na to zabudla. Bolo to pred mesiacom a skutočne som to myslela ako vtip, ona si však ten detail, tie moje slová pamätala a to ma tak dojalo. Jedna malá vec, nepotrebná a mne to rozohrialo srdce, že niekomu na mne záleží, spomenul si na mňa, na moje slová... Plakala som ako šialená a viem, že toto boli skutočné narodeniny, tešila som sa proste z toho, že si niekto na mňa takto spomenul. Sestra vravela, že som čudná, že revem a oco zasa, či sa mi nepáči farba treniek, že plačem, niekto to proste nepochopí, pre mňa to však znamenalo veľa, vnímala som to inač, citlivejšie, krajšie ako ostatní a verím, že slovo ďakujem nestačí, lebo nedokáže vyjadriť vďaku, lásku, ktorú som cítila, keď som ten darček rozbalila .... Nestačí. A verte či nie, boli to moje najkrajšie narodeniny, áno, kvôli tým trenkám, ktoré vždy, keď mi bude naprd, chytím do rúk a pomyslím si, že niekomu na mne záleží... ♥♥♥

P.S. Ďakujem baby, za vaše gratulácie na FB, potešia, hlavne ak viem, že sa ani osobne nepoznáme a aj tak napíšete a pritom by ste nemuseli, vaše priania, ma potešili zo všetkých najviac :) ♥
P.S.S. Oddeľovač som si požičala od Denie*, zlato moje, čo by som bez tvojej grafiky robila?? :D :D

Zmena za mnou ...

18. srpna 2011 v 13:43 | Jully |  O blogu

Helloooo, my dear :) Konečne, včera som drhla tašku a peračník do školy a dnes drhenm vlastný blog, konečne som si zmenila obrázky v rozcestníkoch a dve pribudli, už dlho som sa na to chystala, no moja lenivosť nado mnou víťazila. Vlastne, začala som to robiť, lebo ma tak podvedome nakopla NaTušQa :), lebo aj ona robila poriadok na svojom blogu. Konečne, som šťastná prešťastná, teraz idem obedovať a idem si pozrieť film : "Mars needs Moom". Potom vám o ňom porozprávam a nesmiem zabudnúť ani na Denie* a jej krásnu novinku, hneď som ju aj msuela vyskúšať :D :D

Rozcestník - ♥ Best Human ♥ ...

18. srpna 2011 v 13:26 | Jully |  ♥ Best Human ♥

♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥


♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥



Svinské výčitky svedomia ...

17. srpna 2011 v 21:07 | Jully |  Môj denník

Môže mať niekto až také výčitky svedomia ako ja dneska?? Už od rána, ako som otvorila oči, až do teraz, prenasleduje ma to ako vidiny. Všetko to vlastne začalo v noci, celú noc sa mi snívali Tokio Hotel, že mali mať kdesi v inej krajine, len sestra tam mohla ísť, ale nakoniec som tam bola aj ja, detaily mi unikajú, ale tie pocity nezabudnem. Bol to krásny hotel, a koncert bol pri bazéne, Bill prechádzal okolo a ja som ho chytila za ruku. Krása, no skôr ten pocit, keď sa koncert končil, všetko okolo toho bazéna žiarila, mala som pocit, že spievajú len pre mňa, cítila som jemný, hrejivý, krásny pocit, že som mojich miláčikov videla tak zblízka a to všetko.


A potom, zobudila som sa, no pamätala som si to skvelo, aj keď väčšinu snov si ani npamätám, divné však je, že TH sa mi snívali len raz v živote, keď som ich spoznala a sníval sa mi sen, že mali u mojej babky na dedine koncert a teraz, proste nechápem prečo, nemyslím na nich, nepočúvam pesničky, nechodím na blogy, tak dočerta prečo?? Mala som strašné výčitky a stále mám, pustila som si ich prvé album a píšem tento článok, so skutočne ťažkým srdcom. Zanedbávam ich, no stále sú v mojom srdiečku, možno mi podvedomie chcelo našepkať, že stále žijú, vo mne a nesmiem na nich zabudnúť. Ja sa mením, oni sa zmenili, no to, čo je medzi nami, ostane navždy ... Tak dúfam, že mi prepáčia, veď som im obetovala, celú jednu noc :)

Skrat mojej mysle ...

16. srpna 2011 v 14:24 | Jully |  Môj denník
Ahojte, môže mať niekto zatemnenie mysle?? Môže, ja som toho ukážka. Včerajší článok, ten pod týmto, dáva to vôbec zmysel? Dnes ráno som sa zobudila a mala som všetko v paži. To som bola fakt taká šialená, sklamaná a zúfala, že som sa začala nútiť hrať volejbal?? Šport, ktorý z duše, zo srdca, z mysle nenávidím?? Hlavne blízky boli skeptický, keď som im povedala o čo sa pokúšam, ich tvár hvoorila to isté čo pery: "Ty a volejbal? Preskočilo ti?!"


Presne, preskočilo a ani neviem ako. Prosto, chcela som byť lepšia, no ako mám niekoho prinútiť, aby ma mál rád takú aká som, keď sama seba takú nevnímam?? Prečo chcem byť lepšia než som?? Veď som dobrý človek, nechcem hrať volejbal, nechcem a nejde mi to, bodka. Nie preto, že nie som bojovníčka, práve naopak, keď budem sama sebou, to bude väčšia výzva, ako byť niekým iným, to je zbabelosť .... Budem bojovať, ale za to čo chcem ja, nie iný ... ;) :P

Zatnúť zuby a ísť ...

15. srpna 2011 v 13:27 | Jully |  Môj denník
Asi všetci poznáme ten pocit, keď chceme od všetkého utiecť, bežať preč a všetko trápenie, úzkosť a strach nechať ďaleko za sebou. Sme odjakživa bojovníci, tak prečo nebojujeme?? Máme starch. Ja takisto, ba mám ešte väčší strach zo života ako ostatní a aj napriek tomu všetkému, som sa dnes ráno zobudila s elánom a totálnou dávkou odvahy. Ani neviem prečo, už nechcem byť tá chudera, čo sa všetkého zľakne, a pritom, tento rok (školský) bude veľmi ťažký, no ja sa tomu musím postaviť a bojovať, nie za iných, ale za seba a ostatným dokázať, že na to mám...


Bojím sa, no čosi mi otvorilo oči. Viete, od Septembra moja najlepšia priateľka odchádza na druhú školu, uvažovala som, že prejdem aj ja, no príde mi to ako obrovská obeta, hlavne preto, že si na nové veci veľmi ťažko zvykám a musím dokázať aj samej sebe, že to zvládnem tie rôčky, aj bez nej. Ostanem sama, teoreticky, lebo v triede so mnou bude ďalších 22 ľúdi, avšak pre mňa cudzích, a keďže bude nepárny počet, budem sama v lavici, na písomkách, na záchode, na výlete, na telestnej, na prestávke ... Desivé, však?? No mám inú priateľku, svoju fantáziu, i keď to všetko bude ťažké budem bojovať, som bojovník a už sa nesmien skrývať. Hlavne na telestnej, môj telocvikár je dosť vysadený na mňa, keďže mi nič nejde a nič ani nechcem robiť, s mojou BF sme boli dve také, teraz budem sama a verte či nie, ja sa podriadím, najmä v tom, že sa naučím hrať ten poondiatý volejbal, ktorý stále hráme a mne to nejde. Viete, stále som mala podporu, no moji rodičia s tým prestávajú súhlasiť, vraj mi nechu zle, ale táto doba stále klesá a deti sú stále chorejšie, vraj keď budem viac cvičiť tak budem zdravšia. Viem, že mi nechcú zle, no cítila som sa sklamaná, nahnevaná a zradená, dnes ráno som sa vška zobudila a vravím si : "Už dosť, sprav to pre seba, nebudeš sa triasť už deň pred telocvikom, čo zasa budete robiť a čo ti nepôjde. Najmä volejbal, už tie kravy nebudú mať dôvod na teba kričať, rodičia budú radi, škola, no najmä ty, dokážeš si, že si bojovníčka a pôjdeš tvrdo za vlastným šťastím." A tak som si vyšla na záhradu a začala som...odbíjala som si so stenou, snažila som sa poriadne odbiť a dať slušné podanie a v neposlednom rade "bágre" tie boli vždy mojou nočnou morou, lebo pri nich si nemám čím chrániť tvár a odkedy mi lopta rozbila v 5.ročníku okuliare mám strašný strach, keď na mňa letí lopta, aleže brutálny, lenže ako hrať bez okuliarov, keď som bez nich slepá ako patrón?? Nijak, musela som prekonať strach a načo som neprišla?? Že viem dať parádnu pecku "bágrom" a možno by som takto mohla aj podávať. A tak som došla domov, spotená, smädná ako myš, no uspokojená, že som zvládla to, čo som si prikázala, dotiahla som to dokonca a zajtra pokračujem znova, aby keď prídem v Septembri do školy a budeme mať ten debilný telocvik, všetkým padne sánka :) Lebo JA na to mám, JA to zvládnem, JA to dám, a JA budem skutočne hrdá na samú seba, že som prekonala svoj strach a svoje "pohodlie" :)

I wanna be a farmer! ...

14. srpna 2011 v 14:03 | Jully |  Hudba

I wanna be a farmer!!!

Ahojte, dávam vám sem videjko, no skôr pesničku, od predstaviteľov Farmy, seriálu, ktorý chodí na Marrkíze. Neviem ako vy, ale ja to pozerám, skutočne sa poriadne nasmejem, a môj Števo, ten je fakt exot, a aj keď je trošku namyslený, má taktiku a toto nie je len tak, to j súťaž o peniaze, a on by to mohol vyhrať.
No nie o tom idem rozprávať, ale aby ste si pozreli klip a vypočuli pesničku, ktorú nahrali, strašne chytľavá, dookola mi v hlave z nie "I wanna be a farmer, I wanna be a star, I need to milk a cow..." :D :D

P.S. Už som doma z prázdnin, chýbali ste im, ale vrátila by som sa späť, bolo neskutočne fajn :D No nevidela som večer telenovely. čiže má to svoej nevýhody, hehe :D


Téma týždňa - Návrat do reality ...

9. srpna 2011 v 10:44 | Jully |  Môj pohľad na svet

"Realita môže zničiť sen, tak prečo nemôže sen zničiť realitu? " Anonym

Ruku na srdce, koľkí z vás denne utekajú z reality?? Poviete si, ja neutekám, no vždy to nie je vidno, a nehanbím sa JA priznať, že ja z nej utekám. Veď uznajme, tá realita je strašná, krutá, smutná, plná bolesti, preto som prestala televíziu pozerať, nemienim už trpieť. A tak utekám aj ja z reality. Keď sa zahľadím von oknom a rozmýšľam o živote hlavných hrdinov v mojom príbehu, stačí zmeniť detail a som v ich svete, alebo keď si sadám za notebook a píšem moju knihu, utekám ďaleko, preč a trápim sa problémami mojich hrdinov, nie tými svojimi, alebo Sims, tú hru hrám keď mám chuť, ale čas vtedy strašne rýchlo uteká, najmä keď riešim ktorého simíka treba dať vycikať, ktorého treba dať najesť a oddýchnem si. Vy možno tie veci nerobíte, no únikom z reality je, aj keď sa posadíte pred televíziu a pozeráte film, seriál či telenovelu, ponoríte sa do iného sveta... alebo také počúvanie hudby. Keď si ľahnete, slúchadlá máte v ušiach a splývate s hudbou, vnímate text pesničky a nič iné. A čo taký internet?? Ten tiež, už len to, že surfujeme na internete. A čo taký spánok-sny? To najhlavnejšie. Boh, je milosrdný a on nám tieto sny dal, aby sme si oddýchli, aby sme mali sny, boli šťastnými. A v podstate je to aj náš mozog, naša predstavivosť, koľko krát si predstavujeme nejaké veci?? Ja často a tak často sa aj cítim lepšie.
A keby som to mala zhrnúť, útek z reality nie je hanbou, nemáme sa prečo hanbiť, avšak tak ako utekáme z reality, potápame sa do snov, tak sa stále musíme vrátiť do reality. Lebo bez nej by život nebol to ono ;) Už by sme sa tak netešili na naše "úteky" keby sme stále snívali, a tak po každom blbom dni, môžme ujsť ďaleko, utekať a nedívať sa za seba a potom, keď načerpáme nových síl, s úsmevom na perách sa vrátime do reality :) ♥♥♥

Týždeň prázdnin ...

9. srpna 2011 v 10:27 | Jully |  Môj denník
Ahojte moje, len vám oznamujem, že tu do nedele nebudem, idem na prázdniny k druhej sesternici potom v piatok asi pôjdeme na tuning zraz, už sa teším :D
Vy sa tu majte pekne a kebyže ste mi chceli spraviť radosť, prečítajte si článok o láske a môj názor na tému týždňa - návrat do reality, zatiaľ sa majte užasne, krásne, šťastne a všetko to super :) Detailom je, že ma na totálku se*e blog, čo sa obrázkov a hudby týka, všetko mi to hapruje a pól dňa sa s tým musím ondiť, kým vám pridám ako tak dobrý článok :P Avatar je výroby môjho obľúbeného blogu www.dendaj.blog.cz a autorka je Denie* :)

Liebe, láska, love, amor ...

6. srpna 2011 v 19:14 | Jully |  Môj pohľad na svet

"Láska je ako vojna, ľahko ju začať, ťažko ju skončiť, no nemožno na ňu zabudnúť."

Až nedávno som skutočne začala vnímať pojem slova láska. Nie preto, žeby som bola ja zamilovaná, ale preto, že vnímam, počúvam a vidím ľudí, ktorí prechádzajú tým všetkým, čo sa nazýva láska.
Jeden príbeh, je o tom, že baba s chalanom chodila niekoľko rokov a rozišla sa s ním. Dobre im bolo, keď boli sami, dvaja, keď prišli do spoločnosti, pohroma. Ten človek, chalan, bol večne dieťa. Vyrastal v takej rodine, tam sa nerozprávalo, čo robili dnes v škole, tam sa každý zavrel do svojej izby, bol naučený, povedať čo má na jazyku, nadávať a podobne, takže aj na rodine záleží, a aj keď si vravíme, že ho zmeníme, nezmeníme ho. Tá baba mu dala toľko šancí, až ju ten vzťah začal vyčerpávať. Darmo niekoho ľúbite, priťahuje vás, no kým žije v inom svete, ťažko s ním vychádzať. Každý človek potrebuje oporu, a ten chalan, nie aby ju podržal, ale on jej aj tú opornú barličku vzal.
Ponaučenie : Darmo ľúbite, odpúšťate, ale keď nie ste šťastní, vzťah vás vyčerpáva, nedáva to zmysel. A aby som vás potešila, tým všetkým, čím si tá baba prešla, jej svojim spôsobom pomohlo, teraz chodí s mužom- kresťanom, nenadáva, nefajčí, nepije, ľúbi ju a je jej strašnou oporou.


Rieka Života - Ty si mojou láskou ...

3. srpna 2011 v 14:41 | Jully |  Hudba

♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥



"Vždy, keď ku mne prídeš,
svetlom zaplavíš svet
a ja cítim pieseň
v mojom srdci rásť."

♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥

Paulo Coelho - Alchymista ...

2. srpna 2011 v 11:47 | Jully |  Môj pohľad na svet

Paulo Coelho - Alchymista

Musím uznať s rukou na srdci, táto kniha má niečo do seba. Ćitala som už aj Malého Princa, no tá kniha ma vôbec neupútala, možno som sa na to nedívala tak, ako som mala, neviem, čo sa pokazilo, avšak Alchymista od Coelha, kniha, ktorú stále porovnávajú s Malým Princom, tá mi niečo dala.
Začala som ju čítať s veľkou dávkou zvedavosti. Ľudia tú knihu neustále ospevovali a ja v mnohých ohľadoch nedám na rady iných a tak som si ju musela prečítať aj ja, aby som aj ja mala na to názor. Čítala som ešte staré vydanie a prečítala som ju za deň, nejako presnejšie, asi 4-5 hodín. A bolo to. Taký krátky čas a tá kniha mi dokonale učarovala. Verím, že na každého bude pôsobiť rovnako mätúco a nádherne. Nie je to kniha s dokonalými opismi, priamou rečou, ale niečo tam proste je, akási myšlienka, je to v podstate o pocitoch.
A tak musím priznať, bola som kritická, no na konci knihy som aj ja zmäkla :D A to som ju hltala, zo zvedavosti, a niečo sa na mňa nalepilo, ale čo tí, ktorí to čítajú pozorne, vnímajú tú knihu srdcom a nie rozumom? Tí musia byť v tranze. A musím priznať, ľudia sa v tomto nemýlia, prišla mi to ako blbosť, no musím poprosiť Paula o prepáčenie, zmýlila som sa v ňom.
Teraz od neho čítam 11 minút, no mám pocit, že Alchymista sa mu najviac vydaril. Egypt, pastier, to všetko mi tam šlo, a bavilo ma to. Na každej strane nájdete nejakú myšlienku, ktorá vám môže zmniť život.



Wedding ...

1. srpna 2011 v 14:48 | Jully |  Môj denník
Jaj, moji zlatí, ešte stále by som spala, aj keď sú to už dva dni po svadbe. Bola to fakt parádna jazda. So seternicami sme nešli na odberačky, musela byť v práci do štvrtej, tak sme sa tam vyparíádili. Veď sobáš v kostole bol až niečo po 4. Mali sme čas. Akurát, keď sme tri princezné šli v "embéčke" na kruhovom objazde šiel svadobný sprievod z odberačky tak sme sa vopchali do kolóny a trúbili sme vo veľkom, akoby sme tam boli celý čas :D :D
Sobáš bol dosť krátky a krásny, hral detský zbor, tak to malo krásnu atmosféru a keďže hneď vedľa kostola bol "kulturák" hneď sme sa tam odobrali, veď aká šialená zima bola, och.


Jedla bolo kooopu. Predjedlo, polievka, hlavné jedlo - mäšo a ryža, zmrzlina, šalát, rezeň, segedín. Nažratá som bola jak sviňka. A tancovanie, s družbom som ani netancovala, keď sme tancovali spolu, bolo to stráááášne, keď s niekym iným, hneď to bolo lepšie, a keď sme tancovali spolu my dvaja, stále nás eln niekto fotil a kamerovalm, ešte aj jeho oco mu vravel, že tancuje ako drevo :D
Tancovala som zväčša v kruhu s ostatnými, hlavne šialené krútenie, to je moje. To fialové svetlo bolo skvelé, ja som však nesvietila, bola som totiž čierna vdova :D :D
Najlepšie je, keď sme sa modlili a môj už pripitý ujo nám mával na pódium, lebo mládež bola na pódiu. Proste, my sme šialená rodina, hlavne keď sa ujkovia popijú a tetky sa naserú :D
Ja som nepila, mala som pohár vína, a jeden štamperlík vodky, lebo sesternicín frajer na chodbe nemal s kým vypiť, tak nalial mne. No viete, prídte na východňarskú "svaľbu" bude to riadné predstavenie.
Na svadbe sme boli do pól piatej, hudba sa aj tak zbalila o 4 ráno. A áno, pred koncom som tancovala s bratrancom - ženíchom. Úplne iný človek je z neho keď má vypité, uvolnenejší, zábavnejší, menej ironický a vie to rozbaliť, na jednej svadbe spadol aj so sesternicou Jankou na zem, na tejto spadol s tetou Slavkou. Tak som s ním tancovala aj ja, chápete, oco tancuje z nôžky na nôžku a ja som sa chcela krúúúútiť. Ale ja som sa netočila, ja som lietala. Best bolo, keď ma otáčal už asi piaty krát a sa mu šmykla ruka tak, že mi vrazil do nosa. Au. A aký on. "Dobre, že do nosa. Nos sa zahojí, ale okuliare treba zaplatiť." Hovorím, opitý, ale hneď zábavvnejší.
Včera som bola ešte na "dozvukoch", mám pocit, že ujkovia sa popili ešte viacej :D No vrátila by som čas späť, keby som mohla, best svadba to bola.

Hodnotím ju na šialenú, krásnu svadbu ♥