Drahé moje dievčatá..

6. července 2013 v 13:11 | Jully

"Nechaj ma nájsť kúsok neba.
Nechaj ma nájsť cestu späť domov
Chcem sa s touto láskou naposledy rozlúčiť
Dať sa späť dohromady, znovu žiť
Z popola k nebu."

Dnes je 6.7.2013. To znamená, že blog oslavuje 4.narodeniny. Posledné. Tieto riadky sa mi nepíšu ľahko, verte tomu, že mi je ťažko. Keď som vtedy na FB videla odkaz na svoj blog rozplakala som sa bolesťou. Nemyslela som, že koniec bude taký náhly. Myslela som si, že blog potiahnem cez strednú, možno aj výšku, aj tak tento blog fungoval len na princípe môjho denníka, ale zomrel náhle. Ešte som dúfala, že ho zachránim, ale ja už vlastne ani nechcem..Necítim sa tu už bezpečne, už tu nemôžem písať to čo cítim, adresu vie primnoho ľudí..world-in-the-box.blog.cz bol zničený..Puf..

Ale v mojom srdiečku ostane navždy. Tých 930 článkov čo som pridala. To číslo je pre mňa strašidelné, preboha, čo som tu toľko písala? :D Ale vy ste to vždy prečítali a okomentovali :) Vaša nestránosť, vaša láska, sila, vaša opora, vaša útecha, vy..bez vás by som bola ničím, bez vás by som mnoho životných situácii nezvládla. A hoc mi nikdy o popularitu blogu nešlo, tých 67 000 na Topliste je pre mňa niečím prekrásnym. Znamenáte pre mňa veľa. A nebudem menovať, veď vy viete :)

Po celé 4 roky som sa veľmi vyvíjala. Moje začiatky boli ťažké, smiešne, články o ničom, trápne, bez pointy..Kusovky, pesničky, denníčky o tom ako sa mám/nemám. Časom to bolo o tom čo mám rada a o výlevoch. Teraz pred koncom to bolo už len o myšlienkach, citátoch, výlevoch, úvahách. Dospela som. S blogom som zažila svoju pubertu :) Aj s vami. Moje krásne, famózne, múdre, empatické, úprimné priateľky, blogerky..Som nadšená, že aj na internete sa dajú nájsť takí skvelí ľudia, s ktorými sa dá aj naživo úžasne kecať. Ďakujem za každé vaše online objatia a každú pozitívnu myšlienku, ktorú ste mi poslali. Nikdy ma neprestane mrzieť, že každú z vás nemôžem naozaj objať, diaľka je príšerná :(

Neviem čo mám písať. Strašne veľa som toho chcela napísať, o tom ako ste prežívali moje bolesti, ako ste sušili slzy na mojej tvári ako som aj kvôli vám našla silu opäť byť šťastná, keď sa mi pred troma mesiacmi zrútil svet. Ako ste mi to prijali a tešili sa môjmu šťastiu, keď som v septembri našla lásku. Ako ste ma podporovali v mojich úspechoch a podávali oporu v neúspechoch. A keď bolo treba tak ste boli úprimné a napísali, že sa správam ako ťava. Ďakujem. Ono znie to úboho, že som v podstate mala len blogové priateľstvá a žiadnu reálnu oporu, ale ono to tak bolo..Nikdy som nebola medzi tými obľúbenými, nikdy som nemala mnoho priateľov, nikdy som nebola spoločenská..a aj teraz, hoc sa snažím nadväzovať priateľstvá a byť spoločenská, priateľská tak to moc nevychádza..A rodina občas nestačí, občas nepochopí..
Ale treba vedieť nájsť tú hranicu medzi realitou a blogom, keď sa naruší, tak dochádza k škodám. Viď môj blog. Bol zničený úderom reality.

A na záver, asi len jedno najobrovskejšie ĎAKUJEM aké existuje. A nepíšem zbohom, zbohom znamená zabudnúť a ja nikdy nezabudnem..Tak zas niekedy, vaša Jully
 

Drahí moji spolužiaci..

16. června 2013 v 13:40 | Jully
Tieto riadky patria vám, ak by ste sa sem ešte niekedy dotrepali a chceli na mňa hľadať špinu. Vy ste mohli citovať vyňatky z mojich článkov, kde o vás zle hovorím, ale pýtali ste sa niekedy, o čom ten článok je? Že prečo zasa raz svoje zúfalstvo a hnev ventilujem tu? Nie, vy len vidíte, že o tamtom som napísala, že je debil a o tamtej, že je šľapka. Ani som ich nemenovala! A sorry, ONA je šľapka a prečo som jej to nikdy nepovedala do očí? Bola som zbabelá a bála som sa, čo by prišlo.

Po tom čo sme si s najlepšou kamarátkou pri vás prešli peklom a ona odišla na inú školu ostala som prakticky sama jak odseknutý prst na Sahare. Nikdy nepochopíte aké to je, prechádzať okolo toľkých ľudí pre ktorých ste vzduch, odpad, niečo menej..niečo čo musíte zniesť, ale pohŕdate tým. Možno ste sa snažili byť "milí" ale spôsob akým ste sa so mnou bavili, hh..Nie, viem, že ľútosť na vás neplatí a ani keď sa človek bráni a má pravdu. Shit, vy veríte len svojej pravde, však?

A tak som prešla na škole šikanou, a to síce nie je vaša vina, ale trpela som už v škôlke (zbili chalana, ktorý sa do mňa zaľúbil, nikto sa so mnou nehral) a potom aj na prvom stupni ZŠ. 2.ročník 7ročné deti, ktoré mi hádzali perami, kreslili po zošitoch, na wécku mi otvorili kabínku, keď som cikala, ukazovali na mňa prstom a smiali sa. Čím som si to vtedy zaslúžila?! Ale to bolo nič, to vy ste ma zničili úplne...ďakujem, na strednej snáď budem silnejšia. A budem dávať pozor, aby nikdy nepadlo slovo blog, lebo to je moje SÚKROMIE!! Môj denník!! Môje bolesti, radosti, výlevy, je to akoby ste odkryli moju dušu a vysmiali sa tomu. Ostala som akoby pred vami nahá..veď som tu písala aj svoje osobné veci, ktoré sa vás nikdy netýkali.

Môj blog bol môj wonderland, moje miesto, kde som sa mohla vypísať a našla som u tých pár ľudí pochopenie a podporu. Niekedy väčšiu ako u ľudí, ktorými som bola obklopená. Hh, napadlo mi vtipné prirovnanie..V Amerike, keď už niekto nezvláda šikanu, vezme do školy zbraň a svojich spolužiakov vystrieľa. Ja som fungovala, lebo som svoju frustráciu nechávala tu. A potom som bola v realite vyrovnanejšia. Každý ma svoj spôsob ventilácie. Box, šport..ja som mala toto miesto. Bohužiaľ, doslúžilo..a asi to tak malo byť, končím s celou základnou aj s vami. Tak nech aj toto miesto skončí. Aj tak je pošpinené, znevážené, zničené a ja nemám síl dávať dokopy niečo mŕtve. A niekedy je lepšie nechať tak a začať inde.

A posledný odkaz na záver, drahí idioti...Bola som pre vás toľko rokov nikým, teraz som pre vás špinou..ĎAKUJEM, raz sa stretneme a ja vám za to poďakujem. Je jedno čo si myslíte vy, lebo to všetko som zažívala ja sama..A vám život len dával, neviem aké by to pre vás bolo, ak by ste v triede nemali partiu a neboli na vrchole, neboli TOP a obľúbení, aké by to bolo potom..ale ja verím v karmu a verím v to, že čo v živote urobíš sa ti rovnakým dielom vráti..Nie, nie som zatrpknutá, len vás nenávidím :))