na Blog.cz

Dnes, keď som odchádzala zo školy som stretla môjho bývalého učiteľa. Neučil síce priamo mňa, ale učil druhú polovicu triedy, keďže na angličtine sme rozdelení na dve skupiny. Niekedy ma učil aj on, keď chýbala naša učiteľka. Viem, že len ťažko si udržiaval pokoj v triede, často mávali "voľné hodiny" a aj učil ako učil. Je to školníkov syn a je trochu postihnutý, keď bol malý prekonal mozgovú obrnu a teraz tak kríva na nohy. Mala som ho celkom rada, aj keď niekedy bol divný, no možno sme si to my baby namýšľali, veď teraz máme akého uchyláka telocvikára *ironicky sa smeje*. No a aby som prešla k pointe, proste s gumovými rukavicami na rukách vysypoval smeti z jednej triedy. Prv som bola prekvapená a vravím si, to musím povedať kamoške, to je teda pikoška a potom som sa tak zarazila. Toto nie je ten správny "drb" a úprimne mi ho prišlo ľúto. Kedysi bol učiteľ, prestal učiť a neviem či dobrovoľne či nie, keď sa rodičia sťažovali, ale aj tak. Po tých štyroch alebo koľkých rokoch sa stal upratovačom na tej istej škole. Preto ho nevnímam ako nicku, predsa aj moja mama bola nejakú dobu upratovačka a ani ja, ani ona sa za to nehanbíme, práca ako každá iná a peniaze predsa nesmrdia...Nemá sa začo hanbiť, len mi to také prišlo, kedysi bol učiteť a teraz upratuje za tými istými deťmi. A tak som si dnes uvedomila, že:

Iné kafé - Masky

Ani neviem ako začať...som nasratá, čo vám poviem. Škola, babky v obchode, spolužiaci, nevďačnosť tohto ľudu... Ale tak pekne zaradom :D V škole je to naprd, stále sa len niečo bifliť, aj teraz by som mala sedieť nad dejákom, ale myslíte, že sa mi chce?? No nechce. Niekedy sa fakt čudujem, načo mi budú všetky tie roky a mená a dynastie a omáčku okolo toho. Nevravím, že dejiny sú nám nanič, no mali by sme poznať fakty nie celý román kto zomrel, kto ho nahradil, ako dlho vládol, kedy zomrel, čo spravil...WTF?! A teraz tie babky v obchode. Tak stojím v Bille s kamoškou pri pokladni a predo mnou platila taká staršia tetka. Mala dať 6,57 a ona sa tam hrabala v tej peňaženke vytiahla šesť eur potom s tých drobňákov vyhrabala 0,52 centov a päť centov už nemala. Kutrala po celej peňaženke, po vreckách a nič. Normálne som si vravela, že jej dám tých päť centov ... a tá tetka kedy nekedy vytiahla papierovú 10-eurovku. Tak tomuto chápete?? Sa tam hrabe po drobňakoch a ona ma desinu :D Nepochopím...

Trešťalo mi v hlave. Cítila som sa ako tesne pred smrťou. S úplnou námahou som otvorila oči.

Chvíľu som všetko videla veľmi zamazane, no potom sa mi zrak začal vyjasňovať.

Okolo mňa boli všade žltobiele steny, z ktorých sa už farba odlupovala. Potočila som hlavu a ticho zjajkla. Mojou hlavou preblesla strašná bolesť. Vedľa seba som mala malý biely stolík a o trocha ďalej bola ďalšia posteľ pokrytá modrým igelitom. Spoznala som, že som zjavne na Slovensku. Takto v Rakúsku nevyzeralo. Bola som tu sama.

V miernom ľaku som potiahla pravou rukou a pocítila som bolesť, v ruke som mala zapichnutú ihlu, do ktorej prúdila infúzia.

Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla. Zavrela som oči a snažila som si niečo pripomenúť. Kto som? Ako som sa sem dostala? Čo sa stalo? Na moje otázky som si pomaly začala dávať odpovede.

"Som Liana Worner, som v nemocnici a mala som nehodu," šeptala so vystrašene. Nehoda!

Brida : Hm, kniha dosť zaujímavá, bože, ja ani neviem čo písať, keď si spätne prehrávam túto knihu mám v hlave chaos. Kde na to ten Coelho chodí?? Myšlienky, ktoré majú nekonečnú nepochopenú hĺbku. Je ťažké porozumieť tejto či inej knihe od Coelha. Pamätám si však jedno, to zákaldné z tejto knihy, časť v lese, keď Bridu prepadol strach a potom sa prestala báť. To mi skutočne niečo dalo a celkovo kniha je o hľadaní samého seba a toho, že ak niečo mám predúrčené, ono to určite príde. Neviem, či som to úplne správne pochopila, ale je to zmes čohosi neskutočného, ani to neviem pomenovania, tu je dôležité heslo "Prečítaj-uvidíš."

Na brehu rieky Rio Piedra som si sadla a plakala: Táto kniha ma upútala po Alchymistovi asi najviac. Od Coelha som síce čítala doposiať len štyri knihy, ale táto sa mi veľmi páčila. Neviem či ste si všimli, ale Paulo je dosť kresťansky založený, v niektorých chvíľach mi to dokonca už prekážalo aj keď aj ja som verná kresťanka. Táto kniha však bola najmä o kresťanstve a o Ženskej tvári Boha. To sa mi strašne zapáčilo, prečo by mal byť Boh muž?? A je to skutočne do hĺbkly a vyznávanie ten Ženskej tváre a popritom láska. Hm, táto kniha je skutočne extra zaujímavá, pre mňa určite, lebo sa v nej písalo o téme mne sympatickej a taktiež o okamžikoch každodenného života, ktoré nám môžu pripadať svojrázne a nudné a pritom sú iné a vynimočné.

Keď som minule bola na we♥it.com a hľadala som obrázky na tému "thank you" našla som aj dosť obrázkov, ktoré ďakovali Tokio Hotel. Ako prvé ma to prekvapilo, toľko ľudí ich nenávidelo, o toľkých fanúšikov prišli a pritom... Sú tu takí ako ja, ktorí si chvíle s TH vážia. Vedeli ste, že názov "Spadni, aby si lietal" vznikol kvôli TH-ákom?? Čítala som si preklady ich piesni a bola tam podobná fráza, ktorá sa mi zapáčila a tak vznikol názov knihy. A ak sa šťastne všetci dožijeme, tak v predposlednej kapitole mojej "knihy" ich dosť spomínam... Tak ako Meyerová hovorí, že ju pri písaní inšpiruje skupina Muse, mňa inšpiruje Tokio Hotel, ich textami piesni. A v živote ma mnohému priučili - Nebáť sa postaviť sa a obrátiť svoju tvár k slnku, pretože aj keď ste iní máte šancu stať sa niekym. A preto im aj ja veľmi ďakujem - za všetko. Boli tu so mnou, keď som ich potrebovala a stále sú :)